Page 92 - Kronika

Michal Kapasný spomína
Aj toto je rozprávanie o bolesti. Už vtedy som sa vedel vžiť do si-
tuácie duševného rozpoloženia jeho matky a otca. Mladosť vo vojne
bola opradená tmavými stuhami, ktoré viali ako nežiaduce vojnové
vlajky, do smútku. V tom čase sme často počúvali a neskôr i spievali
rôzne piesne o vojne. Boli vyjadrením náreku spoločnosti. Ako boľa-
vý výkrik znela pieseň:
„Slovenské matičky pekných synov máte,
vychovali ste ich, na vojnu ich dáte.
Vychovali ste ich, ako to vtáčatko,
za nimi zaplače nejedno dievčatko.
Nejedno dievčatko ruky zalamuje,
škoda ťa šuhajko, na tej vojne bude.
Ach škoda preškoda tej krvi červenej,
ktorá sa vyleje po lúčke zelenej.
Po lúčke zelenej, v zelenom hájičku,
škoda ťa preškoda, švárny šuhajíčku.”

V lete v roku 1938 som bol na výlete. Cieľom bola Willigrová chata
na vrchu Jedľoviny. Vyšli sme tam hore rúbaniskom po serpentínami
vytváranom chodníčku, pretože Jedľovina z našej strany je strmá. Na
výlet ma zobral s bratom Vladom apa. Zdá sa mi, že z dospelých tam
bol ešte pán Williger, tiež Pišta a dvaja až traja Varínčani, ktorých
neviem opísať. Bol to môj prvý, vážnejší, náročný turistický výstup.
Po chutno pripravenej večeri chlapi debatovali pri mariáši a my sme si
mali ísť ľahnúť. Mne sa však spať nechcelo, a preto som vyšiel pred
chatu s výmyslom „na potrebu“. Všade vôkol bola tma, cítil som svie-
žosť vône živice s pocitom povznesenosti. Kdesi v diaľke, hlboko pod
nami, sa vo zvláštnom nočnom lesku ťahal Váh, zvýraznený odrazom
svetiel. Moji dospelí strážcovia, keď zbadali moju vyjavenosť, zistili jej
opodstatnenosť a z tejto krásnej nočnej rozhľadne, z ktorej bolo vidieť
vlastne začiatok celého horného Považia, mi ujovia vysvetľovali, kde
je Varín, Mojš, Gbeľany, Nededza, Teplička nad Váhom a aj Žilina.
Detská fantázia opäť pracovala naplno. Nebadane som sa vzdialil po
hrebeni do tmy, o pár metrov ďalej od chaty a vykríkol som, keďže
dole v hĺbke som niečo zazrel.

- 92 -