Page 93 - Kronika

Michal Kapasný spomína
Bolo to v boku od nášho výhľadu na ceste medzi Lieskovcom
a Strečnom, niekde pri tuneloch. „Dole, pozrite sa, lietajú sväto-
jánske mušky“, skričal som. Prišli ku mne a sledovali pohybujúce
sa svetlá. Skonštatovali, že po ceste svietia idúce autá poľských
Židov. Tieto sa cez Oravu a Považie sťahovali z Poľska. Už vtedy
cítili nebezpečie a utekali pred pohromou. Boli to však len bohatí
Židia, ktorí si to mohli dovoliť. Neskôr, o 2 – 3 roky, keď brali Židov,
som si na túto príhodu spomenul. Chodil som už do prvej Gymnázia
v Žiline a na stanici ich sústreďovali. Napĺňali nimi kravské vagóny.
Boli v nich natlačení. Cez malé zamrežované, nezasklené okná, vo
výške hlavy, hľadeli na nás vystrašené oči. Nemali sme potuchy, čo
s nimi bude. Aj to je jeden zo smutných mojich zážitkov z vojny.
Vojnový čas bol neúprosný. Prežíval som ho, ako som už spomí-
nal, viacmenej neuvedomujúc si dostatočný dopad vojnovej hrozby
na náš život. Predsa však boli chvíle jeho bezprostredného zásahu
aj pre nás, deti. Rozlišovacia schopnosť bola však nedokonalá.
V roku 1942-om bola veľká hospodárka kríza. Nebolo potravín,
obchody boli prázdne, a preto stravovanie bolo ňou tiež poznače-
né. Boli rodiny, ktoré úplne živorili. My sme sa museli s jedlom tiež
uskromniť a zvykať si na najjednoduchší spôsob života. V ten rok si
dobre pamätám aj vianočný štedrý večer. Na stromčeku viseli len
jabĺčka a v staniole zabalených niekoľko kociek cukru. Ako darčeky
sme dostali, každý z nás troch, po modliacej knižke. Deti mnohočet-
ných rodín chodili po žobraní.
V septembri som začal chodiť do Gymnázia v Žiline. Vstávali
sme okolo piatej, pretože sme museli chodiť pešo na Varínsku
stanicu, vlakom do Žiliny a zo stanice do školy, ktorá bola tiež dosť
ďaleko. Keď sme vstávali, prišli sme už do vykúrenej kuchyne, po-
umývali sme sa v lavóri, v studenej vode, obliekli a zasadli k stolu.
Vôňa raňajok vychádzala od šporáka. Na ňom boli desiatky osúchov
z ražnej múky. Zvláštnosťou boli osúchy so zemiakmi. Píjavali sme
kozie mlieko. Mali sme 1 – 2 kozičky, ktoré boli na chovanie nená-
ročné. Osúchy sme si zajedli a s nimi nám mama naplnila i školskú
tašku, aby sme do popoludnia neboli hladní. Po návrate domov nás
však čakal teplý, chutný obed, ktorý vedela naša mama skutočne

- 93 -