Page 88 - Kronika
P. 88

Michal Kapasný spomína
                 sobuje sa v rôznych formách. Keď som neskôr, už ako žiačik, možno
                 v druhej, tretej, či štvrtej ľudovej, chodil ku krstnému otcovi Tivadar
                 báčikovi a Violke nény do Terchovej, kde krstný otec bol verejným
                 notárom,  neraz  som  z  poschodia  budovy  Notárskeho  úradu,  kde
                 oni bývali, pri otvorenom obloku počúval podobné nádherné spevy
                 terchovských mládencov, ktorí za doprovodu heligónky premeriavali
                 chodníky po terchovských úbočiach, od osady k osade, priťahovanej
                 silou svojich lások. Aj táto sila dodávala hlasu svoju moc a príťažlivosť,
                 čím sa vlastne stávala zvláštnou a nádhernou. Z tohoto okna som sa
                 vedel započúvať i do tónov harmoniky, ktorú som neskôr často spomí-
                 nal. Naproti budove bola malá záhradka s lavičkou, na ktorej hrával,
                 malý postavou, ale veľký prejavom svojej hry na harmonike, žiačik ako
                 ja, no neskôr jeden z najznámejších ľudových umelcov na Slovensku,
                 Milan Chvastek. Býval obďaleč, za vodou. Jeho otec bol krčmárom.
                 Milanovi nekúpil heligónku, ale klávesovú harmoniku, ktorá k nemu
                 prirástla na celý život a usmernila aj jeho životné poslanie. Neskôr sme
                 chodili spolu do gymnázia a priatelili sa až do jeho smrti. Bolo to pred
                 tromi rokmi. Rozlúčil som sa s ním svojou básňou, ktorá bola prečíta-
                 ná pri poslednej rozlúčke s ním v  Dome smútku, v Prievidzi.
                    Návštevy u Tivadar báčika v Terchovej boli pre mňa ako vzácne
                 drahokamy, ktoré som si v srdci ukrýval a ich lesk vždy rozsvecoval
                 i tienisté stránky života, pretože krstný otec bol symbol dobroty, ľud-
                 skosti a pomoci. Prišiel do typickej drevenej dediny, ktorá mala svoje
                 rýdze špecifiká a voňala tradičnou kultúrou.
                    Jeho šikovnosť, múdrosť a láskavosť mu priniesla obľubu u ob-
                 čanov Terchovej. Vždy vedel pomôcť, ak to len trochu bolo možné.
                 Prišla vojna a s ňou i zákerné spôsoby riešenia politických, či raso-
                 vých vzťahov. I tu nesklamal. Niekoľko ľudí po skončení vojny mu
                 prišlo poďakovať za záchranu životov. Po doriešení jeho povojnovej
                 spoločenskej a pracovnej pozície v Terchovej, ktorá cez vojnu padla
                 popolom,  sa  opäť  ukázal  ako  mimoriadne  hodnotný  človek.  Jeho
                 pričinením bola Terchová opäť postavená a stala sa peknou, mu-
                 rovanou obcou, s krásnym kostolom. Preto si ho občania veľmi ctili
                 a  vážili. Tieto svoje dojmy prejavovali i po jeho odchode z Terchovej
                 do Žiliny. Vtedy sa stal správcom žilinskej fary terchovský pán farár,

                                             - 88 -
   83   84   85   86   87   88   89   90   91   92   93