Page 44 - POVESTI Z KADE – TADE

nahryznutá párka, alebo ostrá kosť skrytá v záhyboch matracov pichla návštevníka do

zadnej časti. Mondy si takto odkladal nadbytočnú korisť. …

Príhod s Mondym bolo nesmierne veľa, - odplašil zlodeja, ktorý sa pokúšal

pakľúčom otvoriť dvere, veľmi rád si sadal k autobusovej zastávke a nedovolil nikomu

ani nastúpiť, ani vystúpiť z autobusu. Často sa stalo, že mame do práce volali, či má

Mondy dovolenie ísť sám na nákup do Prioru, alebo na prechádzku po meste.

Niekoľkokrát predviedol svoj prirodzený inštinkt lovca. V Kúre uchytil horárovi peknú

asi tak 6-7 kilovú hus a niesol nám ju hrdo domov. Bol to hrozný obraz – šťastný Mondy

drží za dlhý krk hus , ktorej hlava so zobákom visí na jednej strane a na druhej sa

trepocú krídla s nohami. Všetci sme si mysleli, že je húske koniec. Ale keď jej ocko

pomohol zo psej papule, nadýchla sa, hlasne zagágala a utekala domov. Druhý pokus

zaobstarať dobrú večeru nedopadol tak šťastne. Či jej zovrel krk silnejšie, alebo sa hus

veľmi zľakla, ale doniesol ju už mŕtvu. A tak neostávalo iné, iba majiteľovi zaplatiť.

Raz v jedno krásne ráno Pavol šoféroval čiernu Volgu cez Tepličku. Vzadu na

sedadle sedel Mondy a opieral si svoju mohutnú hlavu o operadlo vodiča. V tom čase

práve vychádzali ženičky z kostola. Zbadali známe auto, a naľakane začali kričať :”

Pane Bože, pes šoféruje auto !!! “ Hlava Mondyho prekrývala hlavu vodiča. Už na

druhý deň sa táto príhoda rozprávala v meste a celkom vážne sa uvažovalo o tom, či

by pes dokázal byť vodičom auta. Starý otec sa pousmial pod fúzy a vážne podotkol . “

Prečo by nie? Ak spraví vodičák…”

Mondy bol členom rodiny trinásť rokov. Ťažko ochorel na srdiečko a v

spoločnosti chlapcov v Kúre, poslednýkrát vydýchol. Smútili za ním všetci a hoci

odišiel už veľmi dávno, stále si naň s láskou spomínajú. Veď pes je najvernejším

priateľom človeka.

~ 44 ~