Page 12 - Staré Zlaté Časy

štyrmi prstami, ale tak rýchlo, že mi nestačili diktovať. Podobne píše aj moja dcéra, ktorá mi
nedávno spomínala takúto príhodu. Pracuje ako lekárka na očnom oddelení. Prijímala pacienta
a spisovala s ním chorobopis. Pacient sa chvíľu na ňu díval a spýtal sa „ Nie ste náhodou dcéra
notára Blahu?“ „Áno som, a ako ste to mohli poznať?“ „Nuž, som z Terchovej a poznám iba
jedného človeka, ktorý píše rovnako, ako vy. A je to notár Blaha.“
Maturoval som dňa 23. júna s vyznamenaním a doporučením vysokej školy
technického typu s prijatím bez skúšok. Doma nás bolo sedem detí a ja som z chlapcov bol
najstarší, tak som na vysokú školu nemohol ani pomyslieť. Sám by som sa určite pretĺkol, ale
bolo treba pomáhať mladším súrodencom a notárčina bola najprijateľnejším východiskom.
Vtedy bol krajinským prezidentom Drobný, ktorý kedysi bol tabelárnym sudcom
v Žiline. Nebohý otec sa s ním poznal osobne. Drobný chodieval často do Kúra na rybačku a ja,
ako mladý študent, som mu nachytal červíky a pomáhal pri rybačke. Teda poznal aj mňa
a zaujímal sa o moje študentské výsledky. Mal som preto možnosť podať mu priamo do jeho
rúk žiadosť o notárčinu. Spolužiaci – Jožko, Fero a Julo sa chceli pridať, a tak som im napísal
žiadosti a odovzdal pánu Drobnému. Viktor Chladňúch bol odobratý na vojnu a musel
narukovať. V tých časoch bolo veľmi ťažko získať miesto a zvlášť bol veľký výber k notárčine.
Ja som bol síce vyznamenaný a miesto som mal isté, ale tí traja sa pri mne iba zviezli. Na
vybavenie žiadosti sme čakali takmer pol roka, ale bol to krásny polrok a užívali sme si pravú
slobodu. Chodili sme po horách, za dievčatami a snažili sme sa hrať na dospelých. Konečne
v 1930 roku sme dostali dekréty. Ja som dostal do Prašíc v okrese Topolčany. Nikdy som v tých
končinách nebol, ba som ani nepočul, že existuje obec takého mena. Jožo Bugáň sa dostal do
Sielnice, Fero Renner do Starých Bystríc, a Julko Ďurčo do Skalitého.
Všetci sme nastúpili na novú, teraz už samostatnú púť života. Tí traja si to hneď chválili, ale
bolo to len maskovanie počiatočných trpkých chvíľ. Ja som si v prvý rok prežil skutočnú
kalváriu, hoci teraz, po rokoch celkom rád na to spomínam.

K O M Á R N O – V O J E N S KÉ R O K Y

Po skončení notárskeho náukobehu som v 1932 roku na krátku dobu pôsobil ako
notár v Rosine. Mojím vedúcim bol Emil Albrecht, veľmi dobrý človek, a tak som sa aj ja tam
mal dobre. Patrili nám dediny Rosina, Višňové, Turie, Stráňavy, Mojšová Lúčka a Strečno. Ešte
aj teraz po 30 rokoch starší ľudia si na mňa spomínajú, hlavne na zameriavania ich nových
domov s vytváraním ulíc, hlavne v Turí. Z Rosiny som narukoval k delostreleckému pluku v
Komárne. Odtiaľ som bol vybratý do dôstojníckej školy pre záložákov v Bratislave, ktorú som
tiež skončil s výborným prospechom. Po skončení som bol odvelený zas do Komárna ako
ašpirant a v 1934 roku som bol menovaný prezenčným nadporučíkom.
Na vojne v Komárne som mal viac zážitkov s koňmi ako s autami. Celé dni sme
presedeli v sedle a asi po desiatich dňoch sme všetci mali problém chodiť. Chodili sme pekne
naširoko a vzdychali sme o dušu. Konské sedlá boli tvrdé, a tak sme mali zodretú kožu medzi
nohami a na stehnách. To by ešte nebolo také drastické, najhoršie bolo liečenie. Všetkých nás
postavili do radu so spustenými nohavicami a felčiar, s vedrom jódovej tinktúry v jednej ruke
a so štetkou v druhej, dal príkaz „predkloniť sa“ a každému štetkou plnou tinktúry pretrel
zodretú kožu medzi nohami. Neviete si predstaviť ako to štípalo. Veľa bolo takých, ktorí pri

10