Page 144 - Kronika

Miro Blaha spomína
jem, že bol v civile učiteľom. Neviem čím sme mu tak prirástli k srdcu
(možno aj preto, že v pivnici bývala aj sestrenica Darina – vychýre-
ná krásavica), skrátka, Voloďa bol v našej pivnici pečený – varený.
Každú voľnú chvíľu strávil u nás v rozhovoroch o všetkom možnom,
všemožne sa nám snažil pomôcť.
Všetci sme ho mali radi – najmä my – deti.
Žiaľ, po skončení vojny našli sme na provizórnom vojenskom
cintoríne pri starom kostole Sv. Martina jeho hrob. Vojaci boli často
narýchlo pochovaní do spoločných hrobov. Dôstojníci mali výsadu
byť pochovaní samostatne, hrob bol označený nízkou drevenou
ohrádkou, na drevenom stĺpiku bola vo Voloďovom prípade červená
hviezda a zavesená prilba. Bol tam aj nápis s menom, hodnosťou
a fotografiou. Jeho hrob bol prvý zľava od vchodu do kostola. Až do
roku 1947, kedy bola vykonaná exhumácia sovietskych vojakov a ich
telá prevezené na vojenský cintorín na Bôrik do Žiliny, často sme sa
ku jeho hrobu s rodičmi chodili pomodliť za spásu jeho duše.
Ešte i dnes, keď občas zájdem na Bôrický vojenský cintorín, ne-
zabudnem sa zastaviť pri jeho hrobe, pomodliť sa a zaspomínať.
Cest la vie ! Veru, taký je už život ! Ak by sa mladý, po všetkých
stránkach krásny vojak, bol udržal pri živote čo už len chabých 50
dní do konca vojny, ktovie, aký by bol z neho v budúcnosti vynikajúci
pedagóg, možno politik, alebo azda vynálezca, alebo básnik.
Koľko talentov zmizlo do nenávratna vo vojne, koľko budúcich
svetoznámych umelcov, jedinečných ľudí padlo nie na poli slávy, ale
pre záujmy, ctižiadostivosť a hlavne pre mamon určitých ľudí. Padli
bez možnosti rozvinúť svoj talent, bez možnosti pomôcť ľudstvu po-
sunúť sa vpred.
Bohužiaľ, napriek tomu, že dnes väčšina ľudí to chápe, nie je ani
dnes svet bez konfliktov, ani dnes sme sa nepoučili z minulosti. Je
vôbec nádej, že sa niekedy tie nezmyselné vojny skončia ?

Kopec Oblaz

Na dobu tesne po príchode Červenej armády do Terchovej sa
viaže moja ďalšia spomienka.

- 144 -