Page 143 - Kronika

Miro Blaha spomína
dili pivnice. V dome, v ktorého pivnici sme bývali, sa usídlilo velenie
– štáb. Na priestranstve medzi domami sa po celé dni valil dym
z poľnej kuchyne, v ktorej sa pre vojakov varila strava. Piekol sa tam
aj chutný čierny chlieb, nazývaný „komisárik”. My, deti sme sa často
postavili ku poľnej kuchyni a kuchári nám vždy z toho komisárika
kus ukrojili – chutil nám ako najlepší zákusok. Podotýkam, že vojaci
boli dobrosrdeční a radi sa so stravou podelili aj s domácimi, vidiac
nedostatok potravín.

Vojenskí šustri

Povyše domu, v ktorého pivnici sme bývali, bola drevenica, do
ktorej sa nasťahovali dvaja vojenskí obuvníci – šustri, starší to páni,
hodnosťou vojaci, ale s prirodzenou autoritou aj u omnoho mladších
dôstojníkov. Opravovali vojakom obuv, boli veľmi milí a radi sa s na-
mi – deťmi rozprávali. Ako – tako sme si rozumeli a vždy nám dajakú
maličkosť ponúkli. Veľmi radi sme ku nim chodili.
V jeden podvečer prišli do našej pivnice dvaja, či traja mladí
dôstojníci, poriadne podgurážení, žonglujúc odistenými pištoľami
vykrikovali, či tu neschovávame Nemcov, hlavne však žiadali vodku
a vyhrážali sa, že keď sa nesplnia okamžite ich príkazy, postrieľajú
všetkých chlapov. Nastala panika, my deti sme plakali (veď pre väčší
efekt nás aj naše mamy pokradmo poštípali). Išlo do tuhého. Niekto-
rá zo žien sa rozbehla ku vojenským obuvníkom s prosbou o pomoc.
A skutočne. Prostí vojaci dokázali presvedčiť opitých dôstojníkov,
aby nás nechali na pokoji, zaručili sa za nás. Skromne ponalievané
poháre vodky (Rusi pili z „decákov”) dokončili dielo. Príhoda, vyzera-
júca priamo na tragédiu, skončila sa šťastne – dôstojníci odpochodo-
vali. Naše poďakovanie ale patrilo dvom skromným obuvníkom, na
ktorých majú asi vtedajší obyvatelia pivnice tie najlepšie spomienky.

Voloďa

Medzi mladými sovietskymi dôstojníkmi bol jeden mimoriadne
sympatický, vzdelaný, široko rozhľadený „starší lejtinant”. Mám do-

- 143 -