Page 169 - Kronika

Miro Blaha spomína
stúpením vo variéte. Choroba mu neubrala na majstrovstve. Jeho
piesne, scénky, ekvilibristika prstami, ba celý jeho zjav privádzal
nás všetkých do vytrženia. Akoby tušil, že mu už veľa času neostá-
va, rozdával sa nám mierou vrchovatou. Bolo to nedlho pred jeho
smrťou, ale spomienku na to, že som tohto nádherného herca videl
„naživo“ nikdy nezabudnem. Vždy, keď v televízii dávajú filmy s ním
v hlavnej úlohe, si na neho spomeniem.

Miroslav Horníček *1918 †2003

Ešte keď som majstra Horníčka len počúval v rádiu, alebo videl
v televízii a vo filmoch, zamiloval som si jeho svojský, nezameniteľný,
láskavý, sebaironický i ironický humor. Jeho rozprávačské majstrov-
stvo v „Hovoroch H“ i v knihách (práve čítam jeho „Chválospěvy)“
sú pre mňa studnicou poučenia, zábavy i námetov na zamyslenie.
Jedinečné cestopisy a fotografie z jeho ciest dokazujú, že nie každý,
kto niektoré miesta navštívi, má oči na to, aby videl, ale Horníčkovi
to bolo dopriate mierou vrchovatou. Z každej cesty si vedel doniesť
niečo osobité a podeliť sa o to s čitateľom. On vidí v Paríži nielen
Eifelovku – tisíckrát odfotografovanú, podávanú ako na tanieri na
pohľadniciach a filmoch. On vidí aj bolesť v očiach žobráka sedia-
ceho pri jej základni, skrkvaný papierik na zemi, atmosféru miesta,
pulzujúci život okolo. Tak akosi sa aj ja snažím pozorovať všetko na
miestach ktoré navštívim.
V roku 1971 sme boli s maminou na týždňovej rekreácii v Prahe.
Skoro denne sme boli v dajakom divadle, absolvovali sme všetky
pešie náučné túry po Prahe so sprievodkyňou. V tom čase bežal
„Kinoautomat“ vo Vodičkovej ulici. Konferoval ho práve Miroslav
Horníček, ktorý predtým s týmto programom účinkoval na Expo
v Montreale pol roka. Sršal vtipom a dobre sme sa bavili. Neskôr
v divadle ABC vystupoval znovu. Predstavenie sa už malo začať, ale
ešte dajaký oneskorenci vstupovali do hľadiska. Horníček vyšiel na
proscénium a milo ich vítal – „Nech sa páči, my radi počkáme, veď
sme tu pre vás. Posaďte sa pani v tom modrom kabáte – uvoľnite
jej prosím miesto... atď“. Oneskorenci by sa najradšej boli prepadli

- 169 -