Page 165 - Kronika

Miro Blaha spomína
vystupovanie bolo pre poslucháčov zakázané. Jeho krásna hra ma
možno inšpirovala, že som sa prihlásil k profesorovi Seidlovi na ho-
diny harmoniky a dva roky som dosť poctivo tento nástroj trápil. Už
predtým som začal chodiť na hodiny klavíra k prof. Chybovi. Súk-
romné hodiny stáli v tom čase 20 až 30 korún.
Klavír sme mali v jedálni, takže možnosť cvičiť bola len ihneď po
príchode zo školy, alebo tesne po večeri. Harmoniku som cvičil na
izbe. To nebola žiadna zvláštnosť, lebo všetci konzervatoristi cvičili
na izbách.
Žiaci pedagogickej školy mali povinné „husle“. Hodiny v škole
mali dvakrát do týždňa a vždy deň predtým bolo na internáte veselo.
Zo všetkých izieb, chodieb, ba dokonca aj zo záchodov sa ozývalo
hroznými škripotavými zvukmi „Kohútik jarabý“ a pár ťažko identifi-
kovateľných ľudových piesní.

Samoštúdium

Tie štyri hodiny sme považovali za veľké zabíjanie času, preto
sme sa snažili rôznymi spôsobmi sa z neho uliať. Hlásili sme sa
do rôznych telovýchovných krúžkov, napr. ja som chodil na Váh na
vodáctvo, na basketbal a veľa sme hrávali ping–pong priamo na
internáte. Na tieto aktivity sme dostávali od trénerov „bumažku“ na
uvoľnenie zo samoštúdia.

Internát u Františkánov

Po prvom ročníku nás teda z Kálova presťahovali do internátu do
bývalého kláštora Františkánov (rády boli zrušené). Bolo to obdobie
ťažkej ateizácie. Nosil som v tom čase na krku zlatú retiazku s ma-
lým krížikom. Raz si ma zavolal vychovávateľ Potočár, neskôr známy
dirigent speváckych zborov v Bratislave. Dobrosrdečne mi vysvetlil,
že ten malý krížik kdekoho provokuje a môže mať aj následok môjho
predčasného doštudovania a aby som si ho radšej dal dolu.
Hlavné dvere nášho internátu boli v tesnej blízkosti vchodu do
Františkánskeho kostola. Prevažná väčšina študentov si zvykla po

- 165 -