Page 230 - Kronika
P. 230

Mária Palčovičová spomína
                    Silnú spomienku mám na moje desiate narodeniny, ktoré sme
                 celé preplakali, lebo otca tri dni pred nimi zasa zavreli a nik nevedel,
                 kde je. Všetci vrátane starej mamy Sidky boli skeptickí, jedine Martin
                 báči tvrdil, že sa otec v pondelok vráti. Múdro síce neuviedol, v ktorý
                 pondelok, ale mal pravdu a asi o 14 dní bol zas doma. Nehovoril nič,
                 kde bol, čo s ním robili, ale vybral sa na vežu a niečo tam hľadal.
                 Všetci  utekali  za  ním  mysliac  si,  či  nechce  skočiť  dole.  Nakoniec
                 vysvitlo, že ho v base tak strašne bili, naliehali na neho, kde má vy-
                 sielačku, že nakoniec nevedel, či ju má, alebo nie. Tak ju hľadal na
                 veži.
                    V takýchto vyhrotených situáciách krstná mama vedela mamu
                 veľmi  podržať.  Nepodliehala  emóciám,  brala  vždy  všetko  triezvo
                 a s nadhľadom.
                     Myslím si, že ma považovala za dcéru, vedela mi vždy dobre
                 poradiť, a vďaka nej som mala ľahší štart v začiatkoch manželstva,
                 lebo bola múdra a predvídavá, a ja zas mladá, vzbŕkla a urážlivá.
                 Ona  ma  naučila  neriešiť  problémy  hádkou,  ale  pokojne  sa  o  veci
                 porozprávať. Rada na nezaplatenie...
                     S mamou a potom i so mnou si vymieňala recepty na kulinár-
                 ske dobroty, ktoré doniesla hneď aj na ochutnanie. Veľa štrikovala
                 (plietla) a vždy som mala od nej niečo krásne. Prvým darčekom bola
                 čiapka – Holanďanka, s ktorou som sa dlho pýšila. Ešte teraz mám
                 odloženú pletenú sukňu. Robila ju určite veľmi dlho, lebo riadok jej
                 trval jeden  a pol hodiny. Podobné,  len  inej farby urobila aj svojim
                 vnučkám. Svätá trpezlivosť!
                    Asi všetkým z nás je známa oslava narodenín krstnej mamy, keď
                 Lolo naučil malého Ruda gratuláciu „Koza, koza, kozička, pekná tvo-
                 ja hlavička, len tie špatné dva rohy, keby na nej neboli.” Skončilo sa
                 to plačom a určite z toho nemali ani pôvodcovia dobrý dojem. Zato
                 sa to dobre počúvalo po rokoch.
                    Otec Tivadar zas spomínal na inú oslavu. Vtedy Martin báči jej
                 venoval ako dar hrniec a môj otec ako brat oslávenkyne, to nevedel
                 preniesť cez srdce. Hundral, že hrniec je pre všetkých a dar z lásky
                 má byť osobný, aj keď malý. Páčilo sa mi, keď si súrodenci takto
                 nadržiavali.

                                            - 230 -
   225   226   227   228   229   230   231   232   233   234   235