Page 232 - Kronika

Mária Palčovičová spomína
povedal: „Mariška, poži si ešte dva roky a potom už príď za mnou“.
A dva roky už prešli. Ja som jej povedala, že poslednú pred narkó-
zou uvidí mňa a keď sa bude prebúdzať budem zasa prvá, ktorú uvi-
dí. Tak sa aj stalo. Bola celkom spokojná, mala plno návštev svojich
najbližších a bála sa iba o Ruda, čo s ním bude a či to vydrží starať
sa o ňu. Sľúbila som jej, že budeme pomáhať a išla som zháňať
kolostomické vrecká. V ten deň som sa už k nej nevrátila. Na ďalšie
ráno som vošla do jej izby práve vtedy, keď opúšťala tento svet. Bola
tam iba jedna pacientka na vedľajšej posteli a ja. Rozlúčila som sa
a odišla telefonovať deťom. Primár Gottas mi povedal, že odmietala
žiť, aby nikomu nebola na obtiaž. Milujúca a poslušná žena až do
konca....

Teta Helena

Teta Helena pôsobila dojmom veľmi prísnej, priamej ženy, bu-
diacej rešpekt. Človek ju musel dobre poznať, aby pod touto škru-
pinou našiel, čo v skutočnosti bola – dobrá a milá. Iba niekoľkokrát
som ju zažila, ako sa odbrzdila, veselo rozprávala a smiala. Bolo to
zväčša u nás na chate, alebo na rodinných oslavách. Všetko toto mi
prehlušuje jeden zážitok. Teta niekoľko dní pred odchodom „hore“
bola hospitalizovaná na internom oddelení. Chodila som ju tam
navštevovať. Zdala sa vyrovnaná, ale pokojná nebola. Až raz mi
kázala doviesť môjho otca. Bol tam už aj Lolo a žiadala otca, aby jej
nadiktoval testament. Otec zašiel až celkom do kúta, otočil sa k nej
skoro chrbtom a s plačom diktoval: Ja, Helena Blahová, zmierená
s Bohom i s ľuďmi..... odkazujem Bolo to niekoľko viet, ale teta
ich nevládala napísať, aj keď som jej zohnala podložku a vypodložila
chrbát. A tak po prvých slovách som jej musela chytiť ruku a viesť
ju, kým nenapísala celý testament. Potom sme sa rozlúčili a to bolo
naše posledné stretnutie.

Teta Vlasta

Zato teta Vlasta už svojím zjavom navodzovala optimistickú

- 232 -