Page 235 - Kronika

Mária Palčovičová spomína
Marika – Kura

Okrem spomínaných mien, ktorými ma moji blízki volali, v det-
stve pribudlo ďalšie – Kura, Kurka. V tom čase, ešte sme bývali na
notariáte, bola hitom pesnička „Červený kacheľ, biela pec, nevedela
milá chleba piecť, iba jednu kuru upiekla, aj tá jej z pece utiekla. Do-
lapila kuru na moste, vyplatila ju tam po chvoste. “. Úradník Gusto
Bajkár cez rozhlas dával pokyny občanom a spestroval to takouto
hudbou. Ja som nerozlišovala medzi Kurou a kurou, myslela som si,
že spievajú o mne a už sa celé osadenstvo bavilo, ako Gusta nahá-
ňam metlou po kanceláriách.
Pánkov otec, volali sme ho „báči“, (spĺňal podmienky na báči-
ho, mal husté vykrútené fúzy a nevedel dobre po slovensky), býval
od jesene do jari s nami na fare. Učil nás maďarsky (neúspešne),
sánkoval sa s nami napriek vysokému veku, a hrával s nami karty.
Obyčajne sme hrali Miro a ja proti nemu. Keď som mala hodiť túza,
alebo desinu, Miro mi hovoril: Masti, Kura! Báči nerozumel, myslel si,
že je to nejaké zaklínadlo a sám si hovoril „mastikula”. Tak to u nás
zdomácnelo, že sme to pri kartách roky používali.
Báči bol Maďar. Vždy pred Vianocami sa chystal na spoveď.
Napísal si hriechy na papier, dal ich Pánkovi (synovi) preložiť do
slovenčiny a potom išiel k cudziemu kňazovi sa ospovedať. Najčas-
tejšie chodil k Balušíkovi, ktorý mu napriek prekladu nič nerozumel,
dal mu rozhrešenie a boli spokojní obaja.

Spoveď podnotára Tóna Cingela

V zákrestii farského kostola spovedal starý pán dekan Štefan
Schmidt. Tiahlo mu už k 90-tke, horšie počul, horšie videl. Záujemci
o spoveď čakali v rade. Jeden si kľakol na kľačadlo a začal sa spo-
vedať, potichúčky, ako je zvykom. Starý pán mu chytil hlavu, zvrtol
ústami k jeho uchu a nariadil hovoriť hlasne.
V rade čakal aj podnotár Tóno Cingel s manželkou. Prvý si po-
kľakol on a už sme sa nevedeli zdržať smiechu, keď sme počuli po
pár vetách: Chlapče, chlapče, si na najlepšej ceste do pekla! Tóno

- 235 -