Page 234 - Kronika
P. 234

Mária Palčovičová spomína
                 ro ráno, do  deviatej porobil všetku svoju agendu, vzal si rybársky
                 prút, vernú kamarátku – fajku a už stál pred starou farou pri moste
                 vo vode.
                    Najradšej chytal „na mušku“, keď však nebrali, tak prizerajúcim
                 sa chlapcom dal pár korún a tí mu hneď nachytali hlaváčov a nazbie-
                 rali červíkov. Pomalým krokom dole vodou ku hati poniže Chvastko-
                 vej krčmy, potom ku „Mlyncu“ cez Veľkú Lúku a pravidelnou koneč-
                 nou zastávkou bol hostinec „Pod zelenou lipou“ u Miška Hanuliaka
                 – u „Fusku“. (Mal veľké, husté fúzy, preto ten názov.) Po srdečnom
                 privítaní – čo to bude, pán notárko? – odložila sa udica a rybársky
                 košík už zaplnený krásnymi pstruhmi. Po zapálení fajočky boli na
                 stole dve deci bieleho vínka.
                    Tak  za  dve  hodiny  prišiel  ďalší  rybár,  podnotár  Anton  Cingel
                 s pánom farárom Štefanom Bitterom a „mariášová trojka“ zapla na
                 plné obrátky, keď po pár hodinách zazvonil pri šenku telefón. Fusko
                 sa opýtal pána notára – čo mám povedať? – Že sme práve odišli.
                 Takto  sa  ušetrila  dobrá  polhodinka  na  pokračovanie  v  halierovom
                 mariáši a poslednom štrngnutí „na zdravie“.
                    Žilinský rybársky spolok mal v tom čase 20 členov. Boli to najmä
                 žilinskí lekári, obchodníci, žilinský notár Janček a jeho syn lekár Miko
                 Janček, profesor telocviku Adamko a ďalší. Do tohto spolku sa dalo
                 vstúpiť, len keď niekto odišiel, alebo zomrel. Rybárčiť sa mohlo od
                 Terchovej po ústie Varínky. Vo Vrátnej, ktorá patrila grófke Majlátke,
                 mohla loviť ryby len samotná grófka s dvoma dcérami a ich hostia.
                 My,  domáci  chlapci,  sme  samozrejme  rybárčili  „na  čierno“  všade
                 a mali sme vždy najkrajšie úlovky. Ochrancom rýb – strážnikom – bol
                 Štefan Vallo, kostolník a neskôr jeho syn, kostolník Viktor Vallo. Vo
                 Vrátnej to boli lesní hájnici grófky Majlátky.
                    Keď prišiel niektorý rybár zo Žiliny, ako prvé sa opýtal kostolníka
                 Vallu, kedy chytal notár Blaha. Keď povedal, že včera, tak na úseku
                 od fary až po „Zelenú lipu” sa vôbec neunúvali chytať, lebo vedeli, že
                 tam by prútami šľahali zbytočne.
                    Žilinský  notár  Janček  aj  okresný  náčelník  Jesenský  hovorili:
                 Blaha je v okrese nielen najlepším notárom, ale aj najlepším rybá-
                 rom.

                                            - 234 -
   229   230   231   232   233   234   235   236   237   238   239