Page 257 - Kronika
P. 257

Mária Palčovičová spomína
               pustí, že ho nezabije. Pustil ho, ale hneď to ohlásil na VB a začal sa
               pohon. Pracovať potom s takýmto pacientom bolo ťažké.
                  Ťažké to bolo aj keď boli hospitalizovaní príbuzní, alebo známi.
               A bolo ich požehnane.
                  Spomínam  si  na  našeho  priateľa,  ktorý  z  prinútenia  podpísal
               spoluprácu s ŠTB a nezvládol to a psychicky zlyhal. Alo ho musel
               doma  spacifikovať  a  previezť  na  kliniku  do  Martina,  kde  ho  liečil.
               Priateľ to zobral zle a naše priateľstvo s ním skončilo.
                  Vždy si budem spomínať na našu príbuznú po laktačnej psychó-
               ze. Boli sme na svadbe a ona práve tancovala s Alom, svojim ošet-
               rujúcim lekárom, keď hudobníci spustili pieseň „Nikto nevie, čo ma
               bolí, len ten doktor, čo ma hojí...“ a oni dvaja sa nepríčetne smiali.
                   Matka Peťovho spolužiaka – alkoholička – bola hospitalizovaná
               v Bytčici. Pod povalou bolo také miniatúrne okienko, snáď 20 krát 30
               cm, a ona sa ním prepchala a ušla.
                  Mať psychiatra v rodine, nie je na zahodenie. Už v škole nás uči-
               li, že u každého z nás sa môže stať, že ho bude potrebovať, a keď
               to príde, netreba váhať, zbaliť si pinklík a ísť si oddýchnuť. Alo sa
               vždy hneval, keď niekto povedal blázninec, vždy to bola liečebňa pre
               duševne chorých, rovnocenná s inými oddeleniami...


               Ako nám otec Tivadar preniesol forinty cez hranice

                  Západ bol pre nás tabuizovaný a tak sme chodili cez leto na Ba-
               latón. Hoci tam bolo pre nás pomerne lacno z povoleného množstva
               forintov by sme ťažko 8 členná partia slušne dovolenkovali. Snáď
               po celý rok sme zháňali forinty a zhromažďovali ich u našej mamy.
               Je pravda, že ich dokázala tak ukryť, že sme ich mali problém nájsť
               a dokonca sme niečo našli až po jej smrti. Jeden problém bolo forinty
               zohnať a druhý ich preniesť cez hranice. Niekoľkokrát sme ich zaší-
               vali do lemu šiat, strkali sme ich do zubnej pasty, do topánok, zmrazi-
               la som ich s mäsom a pod. (Magda marky dala do klbka s vlnou a aj
               tam jej ich našli.) Podarilo sa nám zohnať väčší obnos a Pánko mal
               nápad strčiť ich nášmu otcovi pomedzi tie, čo sme dostali v banke
               prelepené páskou s označenou sumou. Tak sme aj urobili. Bolo to

                                          - 257 -
   252   253   254   255   256   257   258   259   260   261   262