Page 253 - Kronika

Mária Palčovičová spomína
Moja promócia

Bola som asi v treťom ročníku na vysokej škole, keď sme sedeli
väčšia rodinná spoločnosť na fare a všeličo sme pretriasali. Prišla do
reči aj moja škola. Do skončenia ďaleko, vážna známosť v dohľade
a tak sa uvažovalo: skončí, alebo nie? Moja mama sa zaverila: Ak
skončí, pôjdem v Olomouci štvornožky popred Orloj. Martin báči sa
pridal, že on tiež. Ako roky bežali, pomaly na sľuby zabúdali. A tak sa
pripravovala promócia. Hlavná oslava bola naplánovaná večer pred
promóciou. Kolóna áut s pozvanými hosťami tiahla zo Slovenska do
moravských krajov. Zložili sme sa na námestí v hoteli a v peknej vi-
nárničke pri Mořicovi začala oslava. Po doplnení kalórií a permanent-
nej ochutnávke moravských vín sa rozviazali jazyky, zazneli krásne
slovenské piesne spievané našimi lúčničiarmi. Z vedľajšej miestnosti
sa ozval ešte mohutnejší spev a to v maďarčine. Keď stíchli, začali
sme my a ešte hlasnejšie. Súťaž chvíľu trvala, ale Martin báči ju za-
trhol tým, že sme sa všetci presunuli k nim. Zvítal sa s nimi ako so
starými známymi, spievalo sa raz maďarsky, raz slovensky. A nielen
spievalo, začalo sa tancovať a ponúkanie vynikajúceho vínka nema-
lo konca. V ďalšej miestnosti oslavovali Moraváci, ktorí ani nemali
odvahu s nami pretekať. Pán kaplán Michalička cestoval z domu
(Brezová pod Bradlom) vlakom a vôbec nevedel, kde má ísť. Vystú-
pil pri Mořicovi zo „šáliny“ (električky) a šiel ako hovoril otec Julko „za
hlasom“. Jeho privítanie bolo určite počuť až na nádražie. Rovnako
nás našla aj teta Darina, ktorá pricestovala z Bratislavy. Takto sme
sa bavili až do predĺženej záverečnej. Z vinárne sa do hotela išlo
okolo orloja. Napriek pokročilej dobe sme sa hlučne bavili a okolo-
idúci policajti (v tom čase VB) nás slušne požiadali o nočný kľud.
Martin báči, najstarší účastník našej asi 35 člennej partie, chytil po-
licajta okolo krku a povedal mu „chlapče, kašli na nočný kľud a poď
si vypiť.“ Ten sa zdráhal, ale našej slivovici neodolal. Ja, vidiac orloj,
som si spomenula na dávny sľub a žiadala som jeho uskutočnenie.
Obidvaja – mama aj Martin báči – sa ošívali, vyhovárali sa, že to
nemysleli vážne. Tak som zľavila a sľub plnili v hotelovej izbe, sa-
mozrejme za hlučného povzbudzovania ostatných. Bolo to pre mňa

- 253 -