Page 254 - Kronika

Mária Palčovičová spomína
zadosťučinenie a pre ostatných božský pohľad na dvoch postarších,
dámu a pána, ako štvornožky chodia po izbe. Vôbec neviem, kedy
sme išli spať, ale pravda je, že som skoro zmeškala svoju promóciu.
Zdržal ma náš 9 mesačný Paľko, ktorému sa stala nehoda, aká býva
častá u takých detí. Doletela som pred promočnú sieň, deviati už boli
nastúpení. Na mňa už čakala sekretárka s talárom pripraveným na
oblečenie. Vkĺzla som doň a už zazneli slávnostné fanfáry. Promócia
bola krásna, p. prof. Kučera, ako dekan, mal príhovor v prekrásnej
latinčine (posudzoval Pánko a p. kaplán Michalička). Aj kolegyňa
mala peknú rozlúčkovú i ďakovnú reč. „Gratias maximas tibi rector
magnifice, cum censunsum tuum cum actum promotionis dederis,
tibi honorábilis, cum nos ad promotionem presentereris, tibi spectá-
bilis, cum promotionem exequaveris.“
Paľko sedel na kolenách p. kaplánovi a malá Zuzka už pobieha-
la medzi hosťami. Po uslzených gratuláciách sme sa fotografovali
a ja som zažila šok. Moje dieťa nechcelo ísť ku mne a bálo sa ma.
Neskôr som pochopila, že v talári a barete ma asi nespoznával. Ale
vtedy som to oplakala. Z Křižkovského sme šli pešo až do Smetano-
vých sadov, kde sme mali v zámočku obed. Obed už bol kľudnejší,
tancovali na stole iba Zuzka s Paľkom. Ja som bola prekvapená
reakciou našich hostí, ktorí aspoň z polovice mali svoju promóciu
za sebou, že sa im táto nesmierne páčila. Chválili promótora, malý
počet promujúcich (10), jednotné oblečenie v talároch, maximálnu
vážnosť a dôstojnosť. Pánko tvrdil, že ako vždy, najväčšiu vážnosť
má pedel s insígniami, ktorý vedie rektora a dekana. Pri obede sa
hodnotil aj predošlý večer. Tak som sa dozvedela, že nielen ja som
sa omeškala, ale aj Alo Štubňa, ktorý trošičku večer prebral a ráno
mu bolo veľmi zle. Podľa pravidla, „klin sa klinom vybíja“ mu utekala
Viktorka kúpiť koňak a tuhú čiernu kávu. Ktoré mu pomohlo, neviem.
Po dobrom obede sme sa chystali zasa v kolóne odísť domov.
Martin báči privádzal čašníčky do rozpakov, keď im spieval „Anča,
čierna, buď mi verná, kto by teba nemiloval, bol by šelma...“ Cesta
domov bola pokojná, Moravákov sme prekvapovali množstvom áut
s rovnakou značkou. Zastali sme iba raz, v nejakej čerešňovej aleji,
ktorú sme im temer celkom obrali.

- 254 -