Page 75 - Kronika
P. 75

Michal Kapasný spomína
               poľovných zážitkov. Jedno je však isté, že všetko, čo som v rámci
               poľovníctva prežil, ako člen PZ, tajomník, predseda revíznej komisie
               a neskorší dlhoročný predseda poľovného združenia, sa udialo pre-
               to, že koluje vo mne krv Blahovského rodu, miešaná s génmi rodu
               Kapasnovcov, u ktorých, najmä u môjho otca Martina Kapasného,
               bolo umelecké cítenie zvýraznené tiež aj prakticky. Bol zakladajúcim
               členom Speváckeho zboru slovenských učiteľov a spieval v ňom do
               pokročilého veku svojho života.
                  Poľovný  revír  vo  Važci  hraničil  so  Štátnymi  lesmi  Čierny  Váh.
               Mal  som  preto  možnosť  stretnúť  sa  s  celou  plejádou  lesníkov  aj
               robotníkov, pracujúcich na Čiernom Váhu. V tom čase Pišta bol už
               v  Solivare a pracoval na Krajskej správe lesov v Košiciach. Dozve-
               del som sa však o ňom mnoho názorov ľudí, zamestnancov Štátnych
               lesov  o  jeho  pôsobení  na  Čiernom  Váhu,  keď  tam  bol  riaditeľom.
               Hrdý  som  bol  a  tešil  som  sa  vždy,  keď  pri  stretnutiach  s  nimi  ho
               spomínali, ako výborného odborníka a najmä človeka. Vedel sa, ako
               riaditeľ, prispôsobiť ich životu a činnosti. Mnohokrát sa obliekol do
               obyčajných pracovných šiat a aj so sekerou a pílou s nimi popraco-
               val. Takto si získal veľkú úctu a obľubu. Politická situácia bola však
               vtedy veľmi jednoznačná a jeho odchod si zamestnanci uvedomovali
               ako veľkú stratu. Neskôr sa však stal opäť riaditeľom v Solivare aj
               v  Bardejovských lesoch.
                   Ako študenti, ešte z Varína, vybrali sme sa, asi štyria, na túru
               cez malú Fatru a Nízke Tatry s konečným cieľom na Čiernom Váhu.
               Lanovkou sme vyšli na Chleb, odtiaľ na Šútovské vodopády, do De-
               mänovskej doliny, na Chopok a z neho hrebeňovkou na Čertovicu.
               Zaujímavá a náročná túra trvala asi 3 dni. Pri prekonávaní hrebeňov-
               ky, po neupravenom, skalnatom chodníku, sme prežili aj nepríjemnú,
               pamätihodnú situáciu. V jednom mieste, po zatočení chodníka, sa
               nad ním, asi 30 – 40 metrov od nás objavil rys, ktorý sa vyhrieval na
               slnku. Ako nás zbadal, vyskočil a vtedy nastalo vzrušenie. Nemali
               sme skúsenosti a mysleli sme si, že sa chystá na nás skočiť. On
               však po chvíli skokmi sa vzdialil a zmizol medzi skalami. Z Čertovice
               sme zišli pešo do Kráľovej Lehoty a tam sme sa telefonicky spojili
               s  Pištom a tetou Marienou. Kázali nám čakať, že behom hodiny prí-

                                          - 75 -
   70   71   72   73   74   75   76   77   78   79   80