Page 37 - Večerné rozprávky 1.

Žobrák sa vzpieral, lebo si pomyslel, čo bude robiť s takou
rozmaznanou slečinkou, ale kráľov rozkaz sa musel splniť. A tak
ich kňaz zosobášil. Po svadbe nebola žiadna hostina, neprebe-
rali sa žiadne svadobné dary, lebo kráľ nariadil, aby sa pratali z
kráľovského dvora. Princezná s plačom nasadla na biedny voz a
šli. Bola hladná a smädná, ale nemala odvahu si od žobráka nie-
čo pýtať. Po niekoľkých hodinách koník zastavil pred ošarpanou
chalupou. „Vystupovať, sme doma!“ – zasmial sa žobrák a vybral
poloprázdnu kapsu z voza. Princezná s odporom vošla dnu a s
plačom sa posadila na biednu stoličku. „No, dnes ťa ešte nacho-
vám ja. Tu máš kôrky z chleba, ktoré som vyžobral na ceste. Ale
od zajtra sa o jedlo staráš ty!“
Princezná s nechuťou pozrela na kôrky, ktoré vždy odhadzo-
vala do smetného koša, ale hlad je hlad a treba ho zahnať, či si
žobrák alebo princezná. A tak skúsila hrýzť kôrku. Ako ju však
vložila do úst, zacítila sladkú chuť chlebíka a raz dva boli všetky
kôročky v nej. Ani ju len nenapadlo niečo nechať aj svojmu mu-
žovi. Ten sa pod fúzy usmial a prikázal jej pripraviť posteľ. Prin-
cezná nemala ani potuchy, ako sa to robí a nešťastne postávala
nad niekoľkými starými kožušinami a špinavým matracom. Kde
je jej postieľka v štýle Ľudovíta XIV, matrac Dormeo dovezený
priamo z Itálie a množstvo periniek oblečených do hodvábu a
zamatu?! „Ako vidím, nie si na nič súca. Navariť nevieš, upratať
nevieš, na čo mi len budeš?!“ – zanadával žobrák, nahrnul na
kopu hromadu lístia, prestrel na ne kožušiny a položil roztrhané
handry. „Choď si ľahnúť a dobre sa vyspi, lebo zajtra ťa čaká ťaž-
ký deň. Pôjdeš na trh a budeš predávať hrnce, džbány a taniere,
čo som nedávno vyrobil.“ Princezná sa položila na biedne lôžko,
ale miesto spánku sa jej premietali myšlienky na otca, zámok,
na to, aká bola pyšná, čo všetko mala a prečo to vlastne stratila.
Dávno oľutovala svoje správanie a keď si pomyslela na krásne-
ho mladého kráľa, ktorého vysmiala a nazvala Drozdia brada,
slzičky jej vyskočili z očí a tiekli, pokiaľ milosrdný spánok jej ne-
zavrel viečka. Ešte riadne ani nesvitalo, keď ju žobrák zobudil,
pomohol jej nasadiť na chrbát plachtičku, v ktorej boli nabalené
- 36 - - 37 -