Page 24 - Večerné rozprávky 2

Dievčatku veľmi všetko chutilo a poprosilo si ešte jeden
krajec. Medveď krútil hlavou, nezdalo sa mu, že by sa do ta-
kého malého bruška mohlo toľko zmestiť. Ale priniesol ešte
jeden chlebík. Máša však už bola plná a chlebík chcela zaho-
diť na zem. Medveď nastrčil labu a chlebík dopadol na ňu. „Ty
si žonglér!“ - smiala sa a zoskočila na zem. Medveď ju znova
zdvihol a pohrozil jej. „Ak sa budeš takto správať, nebudem sa s
tebou kamarátiť!“ „Nemusíš, v lese je kamarátov dosť!” - odsekla
a utekala bez pozdravu preč.
V lese sa už stmievalo a Máša nevedela nájsť cestu domov.
Utekala raz sem, raz tam, chodila do kruhu a veru jej už nebolo
všetko jedno. „Prečo som bola taká zlá na dobrého medveďa?!
Prečo som nepoďakovala za výborné jedlo? Teraz ma tu niečo
uchytí a ja sa už nikdy nedostanem domov.“ Celkom blízko pri
nej niečo zamručalo „Brum-brum“ a veľké čierne chlpaté laby ju
chytili v páse. „Pomóóóc, pomóóc!“ - kričala, ale nik sa jej neza-
stal. Veľký čierny medveď ju odnášal do svojho brloha. „To je môj
koniec!” - myslela si Máša. „Kde si môj dobrý medvedík? Prosím
ťa o pomoc!“ - opakovala si neprestajne. Zrazu počuje lámanie
konárov, zrýchlený dych a známe mrmlanie a už ju niekto drží v
bezpečnom náručí. „Môj predobrý medvedík, ďakujem ti za zá-
chranu. Už ťa budem vždy poslúchať.“
Medveď ju doniesol do svojho domčeka, nakŕmil, umyl a
uložil do postieľky. Máša ho chytila okolo krku a za malú chvíľu
spokojne spala. Takto vzniklo veľké priateľstvo malej Mášeň-
ky a obrovského hnedého medveďa. Zažili spolu veľa príhod,
ale Máša už nikdy nezabudla používať dve čarovné slovíčka
- Prosím a Ďakujem.

Dobrú noc !

„Na Borku je veľká ponosa,
že si strká prsty do nosa.
Nerob že to, milá Borka,
budeš mať nos jak uhorka...”
- 22 - - 23 -