Page 103 - Staré Zlaté Časy

Splnil sa nielen jej sen – byť lekárkou – ale aj môj sen spojený s pocitom určitého
zadosťučinenia. Povedal som si, že urobíme oslavu, na ktorú sa tak rýchlo nezabudne.
Blahovská rodina v tom čase bola roztrieštená pre určité majetkové nezrovnalosti (popíšem
inde) a pri pozývaní mojich súrodencov došlo k niekoľkým odmietnutiam. Videl som, aká je
dcéra nešťastná a navrhol som, aby sme zavolali bratrancov a sesternice. Deň pred promóciou
sme sa dohodli a išli sme na jedenástich autách do Olomouca. Ubytovali sme sa v hoteli na
námestí a časť mladých mali zabezpečený nocľah na internáte. V bočnej uličke smerom k
Mořicovi som objednal reštauráciu s dobrým pohostením a výbornou zábavou, o ktorú sa
postarali Martin s Lúčničiarmi. Zabávali sme sa dosť hlasne, takže Janko Michalička a švagriná
Darina z Bratislavy, ktorí pricestovali vlakom, nás bez ťažkostí našli. O malé deti – Zuzku a
Paľka – sa starali najaté študentky, ktorým som sa dobre revanžoval. Zabávali sme sa výborne,
spievali, tancovali, popíjali až do tretej po polnoci. Celá vináreň bola v znamení slovenských
piesní, ktoré išli jedna za druhou a Olomoučania sa len dívali, čo sa to deje. Rozjarení sme sa
vybrali do hotela Merkúr. Boli sme dosť hluční, a tak nás zastavili dvaja žandári (príslušníci
VB) a požiadali dodržať nočný kľud. Martin ich oboch chytil okolo krku a zahlásil: „Kašlite na
nočný kľud a vypite si s nami“. Nechceli, ale nakoniec dobrá slivovica zvíťazila. Veď boli
Moraváci! Pri Orloji si Marika spomenula, že kedysi dávno mama a Martin báči sľubovali, že
ak skončí školu, pôjdu okolo Orloja po kolenách. Obidvaja sa začali vyhovárať, že sú už starí,
že sa im to už nepatrí, bolia ich kolená a sú tam žandári. Tak im zľavila, že to môžu splniť na
hotelovej izbe, kde zábava pokračovala temer do rána. Ráno sme sa vychystali a o 9-tej hodine
sme sa zúčastnili v chráme sv. Michala sv. omše, ktorú slúžil Pánko a obetoval za našu čerstvú
doktorku a nás všetkých. Po omši sme sa presunuli na ul. Křižkovského, kde o 10,30 h začala
promócia. Mali sme už pripravené miesta, ženy kapesníčky pri ruke, aby si mohli pri
slávnostnom akte poplakať. Priznávam, že aj ja som bol dojatý a mal som trému, akoby som
promoval sám. Nastalo ticho a vzápätí slávnostné fanfáry ohlásili príchod budúcich doktorov.
Všetci hostia stáli v nemom úžase a obdivne sledovali pomalý pochod desiatich mladých ľudí
s rukami skrytými v hlbokých rukávoch čierneho talára, s čiernou baretou na hlave. (V tom čase
sa promovalo v talároch iba v Olomouci.) Ich obdiv sa zväčšil príchodom pedela so žezlom, za
ktorým prichádzali ostatné spektability s insígniami ich vysokej hodnosti. Prof. doc. Aleš
Kučera mal prekrásnu reč v latine (latina nemala chybu!) Za študentov rodičom i profesorom
poďakovala mladá študentka, ktorá ostávala pracovať na Ústavoch. Pri slávnostnej prísahe na
žezlo sa zo zovretých hrdiel ťažko predieralo Spondeor et policeor. Rúrky s diplomami v
rukách, gratulácie a poďakovania rektorovi a dekanovi a už zas zazneli slávnostné fanfáry a
noví lekári odchádzali k rodičom a gratulantom. Bol to skutočne krásny a dôstojný akt. Dcéra
promovala pod obidvoma priezviskami a pri počutí jej mena sa nám hrnuli slzy radostí
a nevýslovná hrdosť nás napĺňala. Ako prvý sa k dcére dostal jej manžel so synom na rukách.
Paľko mal 9 mesiacov a museli sme sa smiať, ako nechcel ísť ku svojej mame, lebo ju takto
oblečenú nepoznal. Aj na fotkách bude ako sa od nej odvracia a ona plače, lebo jej je to ľúto.
Množstvo gratulácií, bozkov, radostí, ešte posledná spoločná fotografia na nádvorí a cesta do
Smetanových sadov, kde v malom zámočku bol pripravený skvelý obed. Celú dlhú cestu niesol
Paľka na rukách Janko Michalička a zabával sa s ním. Cesta ubehla rýchlo, lebo každý sa snažil
vyjadriť svoje pocity a dojmy. Prekvapilo ma, ako všetci, aj tí, čo mali svoje promócie dávno
za sebou, súhlasne tvrdili, že takúto krásnu promóciu ešte nezažili. Obdivovali malý počet

101