Page 101 - Staré Zlaté Časy

Nemocnice s poliklinikou v 1978 roku. Pred absolvovaním bolo povinnosťou odpracovať tri
mesiace na neurologickej a tri mesiace na psychiatrickej klinike v Bratislave. Dcéra zostala
s deťmi v Žiline, kde pracovala. Pre oboch to bola riadna fuška. Ale mladosť prekoná všetko.
Konečne sa blížili záverečné skúšky. Už len pár dní a bude koniec. To sme si mysleli všetci.
Stranícka organizácia sa rozhodla a druhý riaditeľ NsP (smutne podotýkam, že bol náš
príbuzný) musel poslať telegram, aby sa zať okamžite vrátil a žiadnu skúšku nerobil. Pochopili
sme to – nechali ich trápiť sa úplne zbytočne. To si mysleli oni. Anjel strážny zaúradoval. Prof.
MUDr. E. Guensberger DrSc. musel neodkladne odcestovať do zahraničia, a preto skúšky
posunul o tri dni pred stanoveným termínom. Zať sa vrátil podľa príkazu do práce v Bytčici
o tri dni skôr s čerstvým diplomom o úspešne vykonanej druhej atestácii. Toto nikto nečakal
a začal boj, vyštvať a zničiť...
V novembri v tom istom roku si zavolal na pohovor môjho zaťa primár Ivan
Cigánik, ktorý bol zároveň vysoký stranícky funkcionár NsP Žilina. Ponúkol mu miesto jeho
zástupcu, ale podmienil to požiadavkou zriecť sa náboženstva a rozviesť sa s manželkou. Zať
bez rozmýšľania ponuku odmietol ako nehoráznu a pokúsil sa mu vysvetliť, že s manželkou
(mojou dcérou) spolu čakajú tretie dieťa a ich manželstvo nemá chybu, preto nevidí dôvod na
rozvod. „Dôvodov je viac ako dosť – poznamenal primár. Manželka je vychovaná na fare, jej
otec notár je nepriateľ socialistického zriadenia, krstný otec je kňaz a ku všetkému ty hrávaš
v kostole ako organista. Ste všetci zradcovia nášho ľudu.“ Mysleli sme si, že síce zástupcom
nikdy nebude, ale stalo sa niečo, čo nás zaskočilo.
Na druhý deň okolo jedenástej zazvonil mu telefón a ozval sa primárov hlas: „Zbal
si veci, kľúče polož na stôl a odíď! Máš hodinovú výpoveď!“ Kolegovia, ktorí to počuli, mali
pred svojím šéfom taký strach, že ani jeden nemal odvahu sa so zaťom rozlúčiť. Ba jedna áno
– pani doktorka Hríviková, bežala za ním a rozlúčila sa, dokonca mu dodatočne venovala
krásnu knihu. O niekoľko dní ju za tento čin preložili z oddelenia na ambulanciu. V tom čase,
ak bol niekto bez práce, tak bol príživník. V Žilinskom okrese zaťa nesmel nikto do žiadnej
práce prijať. Po troch krutých týždňoch ho zamestnal pán profesor Matulay, prednosta
psychiatrickej kliniky v Martine, a to iba týždeň pred narodením tretieho syna Štefana. Prežilo
sa to...
Hra však pokračovala ďalej. Na zaťove meno prišla obálka s vloženým lístkom, na
ktorom strojom bolo napísané „Ohrozím životy vašich detí.“ Poslať to otcovi troch detí, a to
ešte psychiatrovi, ktorý bol posudkový lekár a vyšetroval vrahov, násilníkov, úchylných
deviantov a podľa jeho rozhodnutia išli buď do väzenia (ak neboli psychicky chorí), alebo sa
išli liečiť na psychiatriu. Hocikto sa mohol chcieť pomstiť. Všetkých ovládol strach. Mňa však
napadlo, či to nie je iba psychické vydieranie všemocnej ŠTB. Snažil som sa rodinu upokojiť,
dokonca som im poradil, nech sa boja doma, ale keď vyjdu pred dvere domu musia sa usmievať,
nech nerobia radosť našim strážcom. Listy chodili pravidelne každé dva týždne, vždy mali
rovnaký text, iba jedenkrát zamenili za „Otrávim vaše deti.“ Zaťovi doporučili zaniesť listy na
kriminálku, kde ich za 7 rokov naodkladali poriadnu kopu. (A nikdy ich ani neotvorili, nieto,
že by niekoho vyšetrovali.)
Aj keď sme si mysleli, že je to ich práca a snáď sa deťom neodvážia ublížiť, neboli
sme si istí a oni nás v tom podporovali – „Dajte pozor, môžu im tvár obliať kyselinou, môžu
ich ukradnúť, dať otrávený cukrík atď., atď.“ Vodili sme deti až do tried, odtiaľ k nám domov

99