Page 100 - Staré Zlaté Časy

Po čase sa na to dalo zvyknúť, ale 14 ročná dcéra sa s tým nevedela vyrovnať.
Občas chodievala s kamarátkami na žilinské korzo na námestí a trápilo ju, keď za ňou chodil
cudzí chlap a zaznamenával si, s kým sa rozpráva a prechádza.
Na žilinskej fare sa po určitej dobe vždy striedali kapláni. Raz prišiel mladý,
vzhľadovo drobný kaplán, Tibor Slovák. Bol z Nitry, z prísne katolíckej rodiny, mal na ŠTB
svoj názor a myslel si, že musí svoj odpor prejaviť na kazateľnici. Darmo sme mu vysvetľovali,
že sám nič nezmôže proti hrubej sile. Ignoroval naše rady a aj udavačov pod kazateľnicou, ktorí
s radosťou hlásili jeho protikomunistické výroky svojim chlebodarcom. Asi po dvoch, možno
aj troch jeho vystúpeniach, kde síce chlapa nebolo vidieť, ale jeho hlas zvučal ako hlas
vyzývajúci do boja, sa na faru dovalili šiesti eštebáci a nastal deň súdny. Nahnali nás všetkých
do jednej miestnosti, nesmeli sme si sadnúť, rozprávať sa navzájom, ísť na toaletu a mohli sme
odpovedať iba na otázky. Mĺkvo sme sa dívali na to, ako vysýpajú obsah šuplíkov na zem,
vyhadzujú knihy z knižníc a prádlo zo skríň. Ťukali po stenách, zdvíhali koberce a častovali
nás vyhrážkami a posmeškami. Odbojný kaplán a Pánko boli od nás oddelení, ale podstupovali
presne to isté, čo my, len vulgarizmy boli horšie a sem tam si niektorí z vyšetrovateľov zohrial
na nich päsť. Toto trvalo celý deň. Podvečer nám kázali priniesť kufre, zbalili množstvo kníh,
časopisov a úradných listín. Pohrozili väzením ak niekomu niečo prezradíme a odkráčali preč.
Odvlečené veci sme už nikdy nevideli, hoci medzi knihami pobrali aj dievčenské romány, ktoré
nijako nesúviseli s politikou a staré, vzácne knihy a historické rukopisy, ktoré o socializme ani
nechyrovali. Po akcii sme sa všetci roztrasení stretli pri posteli pána kaplána, ktorý nevydržal
túto psychickú záťaž. Veľmi si prial varovať svojho priateľa, ktorý ho často navštevoval.
Telefón sme mali napichnutý, vedeli sme, že z neho volať nemôžeme. Mysleli sme si, že
neplnoletá dcéra najskôr unikne ich pozornosti a dostane sa do vzdialenej telefónnej búdky.
Naučila sa naspamäť číslo a čo má povedať. Bola to len jedna veta: „Tibor ochorel, na návštevu
nechoďte.“ Všetko poctivo vykonala a vrátila sa s pocitom, že ju nik nesledoval. Ešte dobre ani
nesvitalo, keď sa dvaja eštebáci objavili na fare a zobrali Pánka. Odvliekli ho ku Saleziánom, a
vopchali ho do hroznej prázdnej miestnosti so stopami krvi po stenách. Mlátili ho tak, že krv
striekala naokolo. Nechali ho tam celý deň a noc s tým, aby si tie stopy dobre zapamätal. Na
druhé ráno ho pustili s dodatkom, že ak ešte raz pošle to dievča niekde telefonovať, nezoberú
jeho, ale budú vyšetrovať ju v tej istej miestnosti, kde bol aj on. Naľakali sme sa. Bola to
vyhrážka, ktorá sa rýchlo mohla stať skutkom. A predstava, že by dcéru, ešte iba dieťa, dostali
do svojich pazúrov, bola hrozná. Naše telefonáty sa zmenili na pár krátkych viet, stýkali sme sa
zväčša len s rodinnými príslušníkmi a spolupracovníkmi, aby sme nikoho nevystavovali riziku
podozrenia.
Chvíľu bol pokoj, ale situácia sa vyostrila po voľbách. Starší si iste pamätajú, ako
sa „slobodne a voľne“ mohla voliť jediná strana a jej kandidáti. A ten, kto nešiel voliť, bol
zradca. Niekoľkí kňazi sa odmietli zúčastniť na voľbách. Pred očami svojich veriacich boli
hrdinovia. Hrdinovia však iba dovtedy, pokiaľ sa ich nedotkli sankcie komunistov. Každý z
nich bol vyhostený z pôsobiska a nesmeli vykonávať kňazskú činnosť. Z toho mála kňazov,
odbudli ďalší, a to svojou vinou.
Manipulovanie s ľuďmi bolo na všetkých úrovniach a netýkalo sa iba kňazov.
Priblížim trošku osud môjho zaťa a dcéry. Zať končil vysokú školu v 1964 roku, prvú atestáciu
zo psychiatrie úspešne spravil 30. apríla 1969 roku a na druhú dostal doporučenie z riaditeľstva

98