Page 99 - Staré Zlaté Časy
P. 99

na  neho  sme  nemali  žiadny,  ale  vyšetrovačiek  na  ŠTB    a perzekúcií vyplývajúce z jeho
               odchodu, bolo neúrekom. Pri domových prehliadkach nám trhali fotografie, na ktorých bol,
               hľadali  listy  od  neho,  donekonečna  ma  týrali  fyzicky  aj  otázkami,  kde  je,  čo  robí,  ako  sa
               kontaktujeme. Okrem mňa si to odskákal aj syn Miro.
                                   Akoby nestačilo, že mal zlý kádrový profil pre moju notárčinu, prišili mu ešte aj
               to, že má krstného otca v nepriateľskom zahraničí. Chcel ísť študovať na lesného inžiniera. Na
               všetkých dostupných Lesníckych fakultách porobil prijímacie pohovory výborne, prijatý nebol
               nikde. „Pre nedostatok miesta nie ste prijatý“. Bolo to na zúfanie! V tom roku (1957) sa otvárala
               nová  Vysoká  škola  poľnohospodárska  v Nitre,  o ktorú  malo  spočiatku  záujem  veľmi  málo
               študentov.  Prihlásil  sa  na  dodatočné  pohovory a bol  prijatý.  Študoval  výborne,  bol  har-
               monikárom v súbore Zobor a my sme sa tešili, že je všetko v poriadku. 17. 1. sme mu posielali
               balík k narodeninám. Na naše prekvapenie a zdesenie večer prišiel s kufrom a ruksakom, že ho
               pre kádrový posudok otca a príbuzného  v zahraničí  a na  žiadosť  troch  vedúcich  straníkov
               Terchovej vylúčili zo školy. Doslova „ťažkou robotníckou rukou je napísané, že syn bývalého
               notára, nemá právo na vzdelanie.“ Asistent, myslím že sa volal Holobradý, mu doporučil rok
               byť vo výrobe a potom na vlastný posudok znova skúsiť školu. Obiehal som všetkých možných
               straníckych funkcionárov, prosil som, ponižoval sa, písali sme prezidentovi, ale nedosiahli sme
               nič. Tak sa  zamestnal  ako agronóm v Dolnom Lieskove pri Považskej Bystrici, odkiaľ ho aj
               povolali na vojenskú prezenčnú službu. Pokúsil sa s novým, už svojím kádrovým posudkom
               znova nastúpiť do školy. Posudok mal dobrý, aj s doporučením  ďalšieho štúdia. Neprijali ho
               s odôvodnením, že mu chýbajú ešte 3 mesiace do potrebného roka vo výrobe. Na vojenskú
               službu nastúpil v Karlových Varoch, kde zas fungoval posudok môj a strýko v zahraničí. Zákaz
               dôstojníckej  školy,  žiadna  hodnosť,  žiaden  postup. A to  sme  ešte  boli  radi,  že  sa  nedostal
               k pétepákom,  kde  zväčša  prideľovali  kňazov  a inú  inteligenciu  spolu  so  zlodejmi  a kri-
               minálnikmi. V čase keď si už vojaci strihali meter a tešili sa po dvoch rokoch na domov vyústila
               studená vojna do Kubánskej krízy. K moci sa dostal komunistický predstaviteľ Fidel Castro
               orientovaný  na  Sovietsky  zväz.    Sovieti  sa  osvedčili  pomocou  Kube  a začali  tam  stavať
               odpaľovacie zariadenia rakiet s jadrovými zbraňami s doletom na hociktoré mesto USA. Hrozil
               vojnový konflikt a všetky armády sveta aj civilná obrana sa pripravovali na vojnu a to hroznú
               s použitím jadrových zbraní. A tak do vyriešenia konfliktu (pozn. 28. 10. 1962) zostávali vojaci
               v kasárňach a dva roky sa predĺžili o 3 mesiace. Náš syn nastúpil na vojnu ako vojak a ako
               vojak  aj  skončil,  ale  –  s množstvom  pochvál,  odmien,  ba  aj  ho  fotografovali  pred  štátnou
               vlajkou a my, rodičia sme dostali ďakovný list za vzorného vojaka. Vďaka perfektne fungu-
               júcemu eštebáckemu systému syn stratil temer 4 roky, počas ktorých mohol už mať vysokú
               školu ukončenú a žiť normálnym životom.
                                           Do civilnej obrany som patril aj ja a musel  som  sa  zúčastniť  školenia
               a výcviku.  Pamätám  si,  ako  sme  behali  s hroznými  nefunkčnými  maskami  a mali sme si
               pamätať,  že:  keď  zhodia  atómovú  bombu,  máme  si  ľahnúť  do  priekopy  a prikryť  si nos
               kapesníkom.  !!!
                                          Po 1958 roku sme bývali na žilinskej fare a aby sa „nám nič zlé nestalo (celému
               osadenstvu)  mali sme  stráž“.  Eštebáci sa  striedali  pred  farou  a zaznamenávali,  kto  do  fary
               vstúpil, koľko sa tam zdržal, spisovali mená, zamestnania a pod. Keď niektorý z nás vyšiel von,
               hneď mal jedného niekoľko metrov za sebou, ktorý starostlivo sledoval naše kroky.


                                                           97
   94   95   96   97   98   99   100   101   102   103   104