Page 98 - Staré Zlaté Časy

Po vojne veru veľa lekárov malo iba základné medicínske vzdelanie, ktoré aj s
praxou netrvalo viac ako 3, najviac 4 roky. Boli to všetko ľudia s dobrým kádrovým profilom
a museli pochádzať z pracujúcej triedy. Často sa stávalo, že miesto pomoci ku zdraviu, pomohli
do hrobu. Tak nám náš pán doktor, pardón, nemal titul MUDr. ale ľudový lekár, skoro skántril
syna. Mirko bol s chlapcami na Miškovom vrchu na hubách. Dostal tam prudké bolesti brucha.
Domov nám ho doniesol sused na chrbte. Hneď volali lekára, ktorý na šťastie došiel s kolegom
a obaja ho vyšetrili. Náš lekár radil teplé obklady a sledovať ho. Vyštudovaný kolega doporučil
urgentný prevoz do nemocnice s podozrením na perforované slepé črevo. Chvíľu sa dohadovali,
ale žena zavolala Jana Lacku a uháňali do nemocnice v Žiline. Ja s Pánkom sme boli na
Dolniakoch na poľovačke a keď sme sa vrátili, bol už Mirko po operácii. Operoval ho doktor
Mikuláš Janček, syn žilinského notára Jančeka, ktorý mal to šťastie, že bol odo mňa starší a mal
možnosť dať svoje deti študovať na Parížskej Sorbonne.
V tom čase sa veľmi začali používať rôzne skratky a ktorýsi huncút vymyslel
takúto práve na týchto rýchlych lekárov: DBP 6, BPO 106, ĽLPČ (Daj babe prachov 6, bude
prdiť o 106, ľudový lekár Práci Česť). Ospravedlňujem sa za tie výrazy, ale tak sa to hovorilo...
No, chlapci moji, stavme sa, že nebudete vedieť, čo znamenajú tieto skratky: STS, JRD, SČSP,
ROH, ČSM a množstvo ďalších. Veru trvalo dlho, pokiaľ sme sa ich naučili, ale nestotožnili
sme sa s nimi nikdy.

S T A R O S T L I V Á Š T B

Ja som s ŠTB a eštebákmi mal veľké skúsenosti. Bol som veľmi často v ich
pazúroch a poznal som ich metódy počnúc psychologickými a končiac trýznením a bitkou.
Veru, vo vymýšľaní, ako človeka zničiť, nezaostali ani za gestapáckymi praktikami. Veľakrát
som bol tak dobitý, že aj keď ma prepustili, domov som sa nedokázal vlastnými silami dostať.
A vždy ma prinútili podpísať, že budem mlčať a nikomu nepoviem nič, čo sa ma pýtali, alebo
čo so mnou robili. Na viditeľné rany som musel hovoriť, že som bol opitý a spadol som.
Raz do týždňa vozil Pánko autom Mira a Mariku do Žiliny na hodiny harmoniky
a klavíra. Blízko odbočky do Lysice je pri ceste kamenný kríž. Keď sa k nemu približovali,
zbadali na ceste ležať muža v roztrhanom kabáte s čerstvými ranami zaliatymi krvou. Vystúpili,
pomohli mu nastúpiť do auta a odviezli ho do nemocnice na ošetrenie. Sám nepovedal nič, tak
sa ho ani na nič nepýtali a šli si po svojom. O pár hodín zaistili Pánka i mňa a chceli z nás
vymlátiť, kde sme dali tajné spisy, ktoré mal „špión“ pri sebe. Mala tam byť čierna aktovka
plná západniarskych propagandistických letákov a tajných spisov. Nič také tam nebolo a po
čase vyšlo najavo, že aj špióna hral eštebák.
Môj brat Ferko bol počas Slovenského štátu dôstojníkom slovenskej armády.
Neskôr zvláštnou náhodou a rozhodnutím ruského dôstojníka sa stal veliteľom varínskej
domobrany. Bol veľmi aktívny a cieľavedomý (a veľmi sa páčil dámam), pokračoval v kariére
ako námestník hlavného veliteľa v Bratislave. Jeho inteligencia, vzdelanie, príťažlivý vzhľad
a šarm by mu určite zabezpečili dobré umiestnenie. Ale politicko - spoločenské pomery ho
prinútili rozlúčiť sa s rodinou a odísť do zahraničia. Snažili sme sa mu to vyhovoriť, ale jeho
rozhodnutie bolo pevné. My, bratia sme vedeli, že odchádza navždy. Naša mama to iba tušila.
Mal namierené do Ameriky, ale nakoniec zakotvil v susednom Rakúsku v Szalzburgu. Kontakt

96