Page 102 - Staré Zlaté Časy

a večer si ich rodičia preberali. Neskôr, keď už boli väčší a vedeli sa aj obrániť – boli úspešní
športovci – strach poľavil a zmenil sa na rozhorčenie, keď sme sa po zmene režimu dozvedeli,
že to bolo ozaj ŠTB, ktoré takto trápilo nábožensky založených lekárov s viacerými deťmi.
O tom, že máme napichnuté telefóny a eštebácku stráž, som sa už zmienil. Že nám
triedili poštu, sme sa dozvedeli náhodou od dcérinej pacientky, ktorá bola vedúca pošty pri
vlakovej stanici. Poznala jej meno so zoznamu ľudí, ktorým eštebáci čítali všetky listy, triedili
ich a nechali doručiť iba niektoré, zväčša pohľadnice. Podľa nich aj smútočné parte bolo
podozrivé, a preto nedoručené.
Smiešne bolo, keď dcéru zavolali na ŠTB po nevydarenej colnej kontrole v Bra-
tislave a vyšetroval ju jej bývalý partner z tanečného kurzu a nanominoval sa jej na návštevu
domov aj s „plošticami“.

P R O M Ó C I A M O J E J D C É R Y

Som plný krásnych dojmov, a tak sa pokúsim ich zaznamenať. Žijeme v časoch
zlých a neprajných, a preto každá udalosť, ktorá sa nám podarí, je nadmieru vzácna. Ale pekne
po poriadku. Už som spomenul, že moji starší kolegovia – notári – mali šancu nechať svoje deti
študovať na rôznych svetových univerzitách. Mňa už zastihla zmena režimu, ktorý notárov
považoval za nepriateľov štátu, a tak táto možnosť ani nepripadala do úvahy. Moje deti si zažili
ústrkov, posmeškov a hoci mali vždy výborný prospech, dostať sa do školy bolo hotové umenie.
Keď mala dcéra 14 rokov a končila ôsmu triedu, sťahovali sme sa z dediny do mesta. Hľadali
sme pre ňu školu, kde by sme aspoň niekoho poznali a mohla si rýchlejšie zvyknúť na nové
prostredie. Riaditeľom školy na Závaží (na tejto škole kedysi učila moja manželka) bol Miško
Vavrinec, pôvodom z Varína a bol ochotný ju prijať. Práve v tom roku sa menila školská
dochádzka a začali byť povinné deviate triedy. Neboli ešte žiadne učebnice, a ani samotní
učitelia nevedeli, čo sa tam bude učiť a navrhli, že kým sa to nevyjasní, bude táto trieda pre
žiakov so slabším prospechom a tí „lepší“ (s dobrým kádrovým posudkom) môžu sa zaradiť do
stredných škôl. Aj keď dcéra ôsmu triedu končila so samými jednotkami, bola zadelená do
deviatej triedy. Bála sa ísť medzi mestské deti v mylnej predstave, že sú určite múdrejšie.
Stačilo pár hodín a bola zas v triede najlepšia. V marci dovŕšila 15 rokov a ja som dostal od
straníckej organizácie písomné vyrozumenie, že ju zaradili ako robotníčku do chemickej
továrne. Behal som z jednej organizácie na druhú, písal som odvolania, prosil som, zháňal
doporučenia, až som natrafil na známu učiteľku, židovku a veľkú straníčku, súdružku Jaku-
bovičovú. Tá si ma dobre pamätala, lebo som ju aj jej matku zachránil pred odvlečením do
koncentračného tábora a zaručila sa za ňu. Po skončení deviatky sme ju prihlásili na
Zdravotnícku školu, ktorú s výborným prospechom ukončila. Stále sme bývali na fare, a tak
celé štyri roky každé ráno ju pri vstupe do školy čakal riaditeľ Vincent Greguš a povedal jej
magickú vetu: „Blahová, ak neskončíte s náboženským tmárstvom, nepripustím vás k ma-
turite“. Pustil ju a ešte sa ňou pred komisiou chválil. Od detstva jej snom bolo byť lekárkou. Na
Slovensku nemala šancu dostať sa na vysokú školu, ale poradili nám, že v Čechách im na
kádrových materiáloch až tak nezáleží. Dňa 24. 6. 1964 končil medicínu v Olomouci jej budúci
manžel. Deň pred jeho promóciou robila pohovor na tej istej škole – odbor všeobecnej
medicíny. Prijali ju a v 1971 roku bola slávnostne promovaná na MUDr.

100