Page 13 - Staré Zlaté Časy

tejto liečbe omdleli. Padavky! My, chlapi, so zaťatými zubami sme sa tvárili hrdinsky a v duši
sme sa zaverili, že už nikdy nepriznáme odreniny na stehnách. Ale na všetko sa zvykne, treba
len tréning. Ešte ťažšie si bolo zvyknúť na roje komárov, ktoré boli doterné a štípali tak, že sme
sa navzájom ani nespoznávali, takí sme boli opuchnutí. To boli tie začiatky.
Ako som postupoval v hodnostiach, zvyšovala sa mi gáža a mal som parádny život.
Mal som svojho pucáka, ktorý by bol ochotný za mňa aj život položiť. Uniformu som mal vždy
parádne vyžehlenú, rukavičky pripravené a čižmy naleštené. Tak ma už v živote potom nikto
neobskakoval. Vedel aj o tom, že mám svoje dievča, a že má nezvykle krásne meno Viola –
Fialka. Beťár jeden, vedel to aj poriadne zneužiť. Rád sa zabával a s kamarátmi neraz neprišli
včas na večierku. Chystal som sa ich náležite potrestať a tu môj pucák zorganizoval „chalanov“
a skôr, ako som stihol niečo povedať, pod mojimi oknami hrali a spievali: „Buď jen mou,
Violetto má,...“ a ja som bol na mäkko a miesto trestu som im ešte zaplatil po poháriku.
Mal som aj svoju jedinečnú kobylku – Klétu. Bola krásne stavaná, mierna a rýchla
ako víchor. Bol som nízkeho vzrastu, ale bol som mrštný a vyskočil som na ňu bez problémov.
Viete si to predstaviť, v jej sedle som strávil aj desať hodín denne. Po skončení povinností sme
sa dokázali zabávať veľakrát až do rána. Veď za liter dobrého vína sa platilo korunu a k tomu
výborné klobásy a cigánska hudba. To boli časy! Dievčatá sa za nami hrnuli, a tak o tanečnice
nebolo núdza. Primášovi si zacapil desaťkorunáčku na čelo, (aby dobre držala, tak si ju popľul),
pošepkal si obľúbenú pieseň a už to fičalo. Boli sme grandi.
Môj najbližší kamarát bol (neskôr podplukovník) Emanuel Pelikán. Nevadilo nám,
že sme boli každý z iného kúta republiky, on Čech a ja Slováčisko. Po vojne bol veľké zviera
na ministerstve a keď ma zavreli a medzi obvineniami sa objavilo „nenávisť voči Čechom“
poslal im posudok na mňa ako na svojho najlepšieho kamaráta. V 1946 roku ako aktívny
dôstojník – pyrotechnik, stúpil na mínu a mne ho priniesli v plachte roztrhaného na kusy. Taký
je život...
Aby som to trošku odľahčil, porozprávam vám niečo zábavnejšie. Strava v
Komárňanských kasárňach nebola najchutnejšia, ale vždy vo štvrtok boli vynikajúce fašírky so
zemiakovým šalátom. Už v pondelok sme sa tešili na štvrtok. Asi po pol roku, keď každý s
chuťou dojedal svoju porciu, sa odkiaľsi vzadu ozvalo „Mihahá, mihahá“ a znova „Mihahá,
mihahá“. Po treťom raze každý odložil príbor a s podozrením pozeral do taniera. Všetci sme
pochopili, že nás kŕmili koňacinou, a tak sme prevažná väčšina prišli o pôžitok so štvrtočňajších
fašírok. A keby len to. Pri každej saláme sa niekto spýtal „nie je to škovránčia saláma?“ A to je
aká? „No, jeden škovránok a jeden kôň“. A bolo po chuti...
Na vojenčine som zažil veľa krásnych chvíľ a poznal som rôznych ľudí. Taký Miko
Liach – Rusín, niekde od Mukačeva, trošku koktal, ale iba keď hovoril. Bol to zlatý chlapec.
Raz na Vianoce išiel za svojím dievčaťom na Podkarpatskú Rus. Ináč bol v učení slabý a ako
viacerých, aj jeho mali z dôstojníckej školy vylúčiť. Predstavte si, z 243 frekventantov skončilo
nás 73! Nechcem sa chváliť, ale patril som k tým najlepším, skončil som ako druhý. Liach, keď
bol na tej dovolenke, poslal majorovi Pilátovi, veliteľovi školy telegram, kde mu oznamuje, že
v túto dobu je už v Hádese, lebo sa musí zmárniť. Veliteľ školy bol síce prísny, ale mäkký
človek. Dojalo ho to a usúdil, že sa ide zmárniť preto, že ho majú vyhodiť zo školy. Do
Mukačeva, kde bol náš 112 pluk – slúžil v ňom aj môj brat Ferko – poslal telegram, aby ho
ihneď vyhľadali a jemne doviezli do Bratislavy. Mika nenašli, lebo sa už vracal s mnohými

11