Page 148 - Kronika
P. 148

Miro Blaha spomína
                    Po  ukončení  priamych  bojov  v  Terchovej  sprístupnil  miestny
                 kňaz, dôst. pán Štefan Bitter všetky priestory nového kostola pre po-
                 horelcov, ktorí tam našli na kratšiu dobu strechu nad hlavou. Neskôr,
                 pri zbere úrody najmä sena, bolo tam toto uskladňované.
                    Pamätám sa, ako sme sa my – deti – priamo neďaleko hlavného
                 oltára, pod kazateľnicou, kde bolo uskladnené veľké množstvo sena,
                 s obľubou hrali na vojakov a priamo z kazateľnice sme skákali do
                 voňavých senných perín.

                 Návšteva starého kostola


                    Táto  spomienka  je  autentická  a  silno  sa  mi  vryla  do  pamäti.
                 Niekedy v polovici apríla sa vybrali moji rodičia, spolu s niektorými
                 ďalšími  osadníkmi  pivnice  u  Holúbkov,  dolu  do  dediny  poobzerať
                 škody,  ktoré  napáchala  doterajšia  vojna.  Cestou  naspäť  sme  sa
                 zastavili v starom kostole, kde bola zriadená poľná nemocnica, do
                 ktorej  zvážali  ranených  a  na  priestranstvo  pri  kostole  aj  mŕtvych
                 vojakov. V kostole sa operovalo, liečilo, amputovali sa ruky, nohy,
                 vojaci zomierali.
                    Rodičia, v snahe ušetriť ma týchto pohľadov, nechali ma v malej
                 kaplnke pri vchode do kostola s tým, že za chvíľu sa vrátia. Vizita
                 v kostole sa trochu pretiahla a ja som začal dostávať strach. Možno
                 v snahe čím skôr sa s nimi stretnúť vybral som sa z kaplnky smerom
                 k vonkajším múrom kostola.
                    Tu panovala horúčkovitá činnosť. Sanitári neustále privážali no-
                 vých ranených, ba aj mŕtvych vojakov. Lekárov bolo málo, ranených
                 veľa. Na priestranstve pred kostolom bolo čoraz viac ranených a sa-
                 nitári sa náhlivo vracali pre ďalších. Niektorí zdravotníci, len podľa im
                 známeho systému, selektovali ranených a postupne ich odnášali do
                 vnútra kostola. Ranení kričali, plakali, modlili sa i kliali. Len niektorí
                 boli podozrivo ticho. Tých zdravotníci narýchlo prezreli, zakryli plach-
                 tou alebo dekou a odnášali na opačnú stranu priestranstva. Tam,
                 popri  vonkajšom  múre  boli  vykopané  široké,  ale  nie  veľmi  hlboké
                 hroby. S hrôzou som pozoroval ako týmto vojakom šikovne vyzúvali
                 kožené čižmy, odobrali im doklady a identifikačné vojenské kovové

                                            - 148 -
   143   144   145   146   147   148   149   150   151   152   153