Page 150 - Kronika
P. 150

Miro Blaha spomína
                 fasovali každý deň poriadne dávky pálenky, najmä rumu. Azda by bez
                 toho „dopingu“ nebolo ani možné tú prácu konať. Po celom širokom
                 okolí  bolo cítiť skazený vzduch a bolo počuť neustále vyspevovanie
                 pripitých  pracovníkov.  Pamätám  si,  že  neďaleko  boli  uskladnené
                 jednoduché  štvorhranné  drevené  truhly  z  neohobľovaných  dosák,
                 s malými vyrezanými otvormi – azda plnili úlohu ventilácie pri odvo-
                 ze. Truhiel bolo urobených akosi viac než sa použilo. Po skončení
                 tejto akcie bol zo zvyšných urobený plot okolo farskej záhrady.
                    Nie je to pekná spomienka. Na druhej strane však, cintorín na
                 Bôriku je dodnes dôstojným pamätníkom bojov v Žiline a okolí. Je
                 miestom odpočinku množstva mladých ľudí, ktorí padli v tej nezmy-
                 selnej vojne.

                 Kostol Sv. Martina

                    Po skončení vojny sme sa ako chlapci hrávali na priestranstve
                 pri starom kostole. Raz sme natrafili neďaleko hlavného vchodu na
                 zvláštnu kovovú nádobu so sklenenými okienkami. Boli na nej vy-
                 ryté nápisy, z ktorých pri bujnej predstavivosti a z rečí starých ľudí
                 sme usúdili, že v nej bolo uschované srdce donátora kostola. Žiaľ,
                 meno bolo nečitateľné, azda len slovo „rytier“ sa dalo vytušiť. Neskôr
                 som  sa  dozvedel,  že  táto  schránka  bola  pred  vojnou  umiestnená
                 vo výklenku za oltárom. Počas vojny, keď tu bola určitý čas poľná
                 nemocnica, pravdepodobne schránku našli vojaci. Srdce bolo kon-
                 zervované liehom. Lieh vojaci vypili a srdce zahodili.
                    Donátormi kostola boli Majlátovci – grófi z Gbelian. Pravdepo-
                 dobne mecenáš a zakladateľ kostola bol rytier – gróf Martin Majlát,
                 po  ktorého  krstnom  mene  bol  aj  kostol  zasvätený  Sv.  Martinovi.
                 Gróf sa asi nechal pochovať v rodinnej hrobke v Gbeľanoch a svoje
                 srdce venoval kostolu v Terchovej. Niektorí autori tvrdia, že to bolo
                 srdce jedného z kňazov pôsobiacich v Terchovej. Ťažko sa už dnes
                 dozvieme pravdu.
                    Počul som aj historku, že v priestore pred hlavným vchodom sa
                 nechal pochovať istý terchovský kňaz. Podľa povesti tento svoj počin
                 vysvetľoval tak, že vo svojej pokore chcel, aby veriaci pri každej náv-

                                            - 150 -
   145   146   147   148   149   150   151   152   153   154   155