Page 149 - Kronika
P. 149

Miro Blaha spomína
               známky, ktoré  mal každý  z nich zavesené  na krku.  Deky, ktorými
               ich zakrývali, neboli veľké. Pokiaľ im chceli zakryť tvár, zvyčajne im
               ostali z nosítiek trčať len biele, bosé nohy. Neviem prečo, ale môj
               detský rozumček pri pohľade na tieto nohy pochopil, že tu už niet
               pomoci. Srdcervúco som sa rozplakal.
                  Unavení zdravotníci ma – ani nie s hnevom, skôr s pochopením
               odháňali preč. Nevediac čo mám robiť, s plačom som čakal na rodi-
               čov, ktorí za chvíľu naozaj prišli.
                  Bolo to moje prvé stretnutie so smrťou. Uznáte, že takýto zážitok
               poznačí človeka na celý život a nikdy naň nezabudne.


               Exhumácia

                  Na túto spomienku nadväzuje ďalšia. Bolo to už dva roky po voj-
               ne, v roku 1947. Štátnymi orgánmi bolo rozhodnuté zriadiť dôstojné
               miesta odpočinku padlých vojakov. V Žiline – na Bôriku bol vytvore-
               ný spoločný cintorín, do ktorého postupne dovážali exhumovaných
               vojakov  zo  širokého  okolia.  Veď  provizórne  hroby  sa  nachádzali
               niekedy priamo tam, kde vojak padol, na lúke, či v lese. Týmto spô-
               sobom sa likvidovali aj provizórne cintoríny v dedinách – teda aj ten
               v Terchovej pri starom kostole.
                  Práca to bola skoro nadľudská. Vykopať skoro dva roky staré
               hroby, mŕtvych uložiť do provizórnych drevených truhiel a odvážať
               do Žiliny. Na túto prácu bola vypísaná vysoká odmena. Po dlhom
               váhaní sa prihlásili dvaja starší muži z Terchovej. Toho vysokého,
               chudšieho si už meno nepamätám, ale ten druhý – to bola známa
               terchovská postava, po prvej svetovej vojne „prezident terchovskej
               republiky“ Vallo – prezývaný Andelik. Býval v drevenici v uličke ne-
               ďaleko kostola. Práve pri zásahu kostolnej veže delovým granátom
               blízky výbuch mu spôsobil menšiu psychickú poruchu. Porucha sa
               prejavovala tým, že Andelik sa v zime uložil akoby na zimný spánok,
               zobudil sa len na vykonanie základných životných potrieb, málo je-
               dol. Naopak v letnom období skoro vôbec nespal, chodil aj v noci po
               dedine, dosť pil a v posledných rokoch života bol dosť otravný.
                  Títo dvaja chlapi teda vykopávali mŕtvych vojakov. Okrem pláce

                                          - 149 -
   144   145   146   147   148   149   150   151   152   153   154