Page 154 - Kronika
P. 154

Miro Blaha spomína
                    A čo lyžica ? Táto stará, plechová lyžica sa stala pre našu rodinu
                 na dlhé časy naozajstným suvenírom – spomienkou a dlho, dlho vi-
                 sela na čestnom mieste v našej kuchyni.


                 Vasil

                    Možno až niekoľko mesiacov po skončení vojny sa v Terchovej
                 objavili  dvaja  vojaci  –  utečenci,  podľa  všetkého  bývalí  príslušníci
                 armády generála Vlasova, alebo z ukrajinských jednotiek, ktoré sa
                 počas vojny pridali k Nemcom. Generál Vlasov bol v začiatkoch Veľ-
                 kej  vlasteneckej  vojny  veľmi  talentovaným  sovietskym  generálom,
                 ktorý  sa  preslávil  pri  obrane  Moskvy  a  Leningradu.  Po  obkľúčení
                 jeho armády Nemcami sa so zvyškom svojich vojsk vzdal a dostal sa
                 do zajatia. Krutosť vojny vyžadovala od sovietskych vojakov a najmä
                 dôstojníkov  nikdy  sa  nevzdať.  Preto,  aj  keď boli  zajatci  oslobode-
                 ní zo zajatia, obyčajne ich čakal vojenský súd a za zbabelosť boli
                 popravení vlastnými, asi pre výstrahu ostatným. Neskôr pristúpil na
                 spoluprácu s Nemcami a vytvoril zo sovietskych zajatcov v Nemecku
                 tzv. Vlasovovu armádu, ktorá po ich boku bojovala až do konca voj-
                 ny. Príslušníci tejto armády vedeli, že po víťazstve Sovietov nebude
                 nad nimi zľutovania, preto sa silou mocou snažili dostať do zajatia
                 západných spojencov. V povojnovej trme – vrme niektorí z nich sa
                 snažili prebiť domov. Cesta to bola obzvlášť dlhá, lebo tieto jednotky
                 sa dočkali konca vojny na Česko–nemeckých hraniciach. Tak akosi
                 sa dostali do terchovských lesov dvaja vojaci – Vasil a Ivan. Chlapi
                 na všetko odhodlaní, chlapi bez zábran, chlapi, ktorí vedeli čo ich
                 čaká keď ich chytia. O zbrane a muníciu v tých časoch naozaj ne-
                 bola núdza a obaja vojaci chodili priamo ovešaní rôznymi zbraňami.
                 Cez plecia mali prevesené aj po dva samopaly, na opaskoch graná-
                 ty, pištole, cez prsia pásy nábojov a kde–kade rezervné zásobníky.
                 Ukrývali  sa  v  lesoch  a  pre  poživeň  sa  zastavovali  podvečierkom
                 u gazdov na kopaniciach a objavovali sa raz tu – raz tam. Gazdovia,
                 hoci neradi, pod hrozbou odistených samopalov boli nútení ich po-
                 hostiť i nabaliť potravinami a samozrejme aj pálenkou.
                    Prítomnosť  týchto  dvoch  trvala  v  našich  horách  už  niekoľko

                                            - 154 -
   149   150   151   152   153   154   155   156   157   158   159