Page 157 - Kronika
P. 157

Miro Blaha spomína
               fonistky,  regulovčíčky,  ktoré  usmerňovali  chod  vojenských  kolón,
               menej už kuchárky a pobočníčky veliteľov.
                  Bola  ale  aj  jedna  veľmi  špecifická  vojenská  profesia  –  ženy
               – odstrelovačky. Ženy – vojačky oslovovali ich druhovia familiárne
               dévušky, pravda, len mimo služobného styku. Odstrelovačky však
               nazývali úctivo – bárišne.
                  Takéto dve bárišne objavili sa aj na našom dvore u Holúbkov.
               Pridelili im najkrajšie izby, budili rešpekt medzi vojakmi, správali sa
               hrdo a tvárili sa neprístupne – tak ako to patrilo ich profesii.
                  Úloha odstrelovača bola ťažká, špeciálna a na splnenie týchto
               úloh mali aj špeciálne odstrelovacie zbrane – snajperky, vybavené
               najmodernejšími  vymoženosťami,  zameriavačmi,  ďalekohľadom
               atď. Bol to vždy posledný výkrik zbrojárskeho umenia. Aj na veľké
               vzdialenosti zasahovali mimoriadne presne a zásah doprostred čela
               nepriateľa vždy vzbudzoval úctu a potvrdzoval chýr o majstrovstve
               odstrelovača.
                  Končila sa vojna, písala sa história, bolo treba predstaviť ťažko
               skúšanému ľudu i živých vojenských hrdinov, rytierov zlatej hviezdy,
               nositeľov radov, vyznamenaní a medailí. V plejáde hrdinov museli
               mať nezastupiteľné miesto aj ženy – vojačky.
                  Preto  aj  naše  bárišne  boli  chované  ako  v  bavlnke.  Veď  jedna
               z nich, vraj, mala už na svojom konte odstrelených štyridsať osem
               Nemcov a túžila si doplniť „skóre” na rovných päťdesiat.
                  Každá z bárišní mala k dispozícii dvoch vojakov, druhov aj slu-
               hov, ktorí sa o ňu starali, nosili jej stravu, prali bielizeň, ale najmä
               chránili ju na každom kroku. Mimochodom, dosť sa nasmiali terchov-
               ské ženy, keď videli vojačikov, ako za domom kde vojačky bývali,
               vešajú  na  telefonické  drôty  vypraté  spodné  prádlo  bárišní,  najmä
               teplé, svetlozelené spodné nohavičky týchto dám, ktoré v Terchovej,
               neviem prečo nazývali reformami. Ženy sa usmievali a vykrikovali
               – toto by sa od Rusov mali naučiť aj naši muži – naše reformy sú
               krajšie – zásadne ružové (pupece) a modré.
                  Jednou z ďalších hlavných úloh pridelených vojakov – poboční-
               kov – bolo viesť presnú evidenciu bárišňou zastrelených nepriateľov.
               Do starostlivo opatrovanej písanky vojaci zapisovali nielen počet, ale

                                          - 157 -
   152   153   154   155   156   157   158   159   160   161   162