Page 159 - Kronika
P. 159

Miro Blaha spomína
               krstní rodičia. Môj prastrýko – dekan Anton Blaha z Kotešovej, veľmi
               rázny  chlap  to  rozriešil  veľmi  rýchlo.  Otcov  mladší  brat  Ferko  bol
               slobodný  a  tak  isto  bola  slobodná  najmladšia  sestra  mojej  mamy
               – Darina. Bolo rozhodnuté. Oni sa stali mojimi krstnými.
                  Kostol  od  nášho  domu  bol  vzdialený  len  niekoľko  sto  metrov.
               Zima bola tuhá – okolo mínus dvadsať stupňov. Na posilnenie na
               cestu sa vypil aj dajaký ten štamperlík. Veselá partia sa vybrala do
               kostola.
                  Moji krstní rodičia ma teda niesli, poriadne zababušeného. Boli
               mladí, slobodní – Ferko fešák, Darina vychýrená krásavica. Týmto
               obradom  sa  stávali  ešte  bližšou  rodinou,  nečudo  teda,  že  sa  po
               ceste niekoľkokrát zastavili, vyobjímali a vybozkávali. Pri tejto milej
               činnosti trochu zabudli na mňa a tak sa vraj stalo, podotýkam vraj, že
               niekde pri bránke kostola zistili že im niečo chýba. Niekoľko desiatok
               metrov odtiaľ som v záveji vo svojom fusaku sladko spal. Nebolo ma
               ani treba veľmi vyhrabávať a zanedlho rozjarená spoločnosť už stála
               v kostole pred krstiacim strýkom. Krst prebehol hladko, dostal som
               meno Miroslav a po prastrýkovi – Antibáčim – druhé – Anton.
                  Často  mi  neskôr  rozprával  príhodu  z  krstu.  Vraj,  keď  podával
               krstným  rodičom  bozkať  štólu,  či  krížik,  mal  dosť  roboty  vysvetliť
               im, že nie oni – jeden druhého, ale krížik majú pobozkať. Nuž, čo
               je pravdy na týchto príbehoch neviem, možno sú to čiastočne len
               také básnické licencie – tak zvané „blahizmy”. Nimi sú príbehy a roz-
               právania  príslušníkov  nášho  rodu  dosť  často  popretkávané.  Tieto
               primýšľaninky sú zväčša humorné, no a humor je predsa korením
               života. Tieto perličky na šnúrke príbehov dotvárajú dej a dodávajú im
               tú najsprávnejšiu šťavu.


               Medveď

                  Príbeh, o ktorom chcem teraz porozprávať sa viaže na rozpráva-
               nie mojich rodičov ešte z čias, keď som mal okolo troch rokov.
                  Vo Vrátnej, v osade Štefanová, ktorú vtedy častejšie volali po-
               maďarčeným – Ištvánová, mal chatu istý pán Šaradín. Chata bohu-
               žiaľ neskôr vyhorela. Moji rodičia so mnou a prípadnými návštevami

                                          - 159 -
   154   155   156   157   158   159   160   161   162   163   164