Page 162 - Kronika

Miro Blaha spomína
novať sa im po všetkých stránkach. Veď oni rozhodovali o tom, koľko
peňazí bude do Terchovej pridelené, či už na elektrifikáciu, výstavbu
a iné. Toto bola úloha pre našu mamu. Z titulu svojej pedagogickej
profesie bola, mimo iného aj vychýrenou kuchárkou, ba mala na to
aj prirodzený talent. Vzhľadom na tieto povinností, ako aj na opateru
dvoch malých detí, potrebovala určitú pomoc. To bola zase úloha
spomenutých slúžok – dievčat z dediny. Matky týchto kandidátok sa
priam bili, aby mohli u pani notárky umiestniť svoje dcéry na určitý
čas. Dievča sa stalo u nás priamo členkou rodiny, stolovala snami,
naučila sa variť, piecť, opatrovať deti. Naučila sa aj spoločenskému
správaniu i spisovnej slovenčine. Takouto školou vychované dievča-
tá boli široko ďaleko žiadané nevesty, dobré gazdiné. Spomínam si
na niektoré, Viktorku, Štefinu i na ďalšie, ktorých mená si už nepa-
mätám. Toľko teda o predchodkyniach dnešných au pair.

Základná škola v Terchovej

Po skončení vojny, práve pred šesťdesiatimi rokmi, som začal
chodiť do školy. Škola bola vedľa fary, budova dodnes stojí a istý
čas mal v nej aj náš syn Miško čajovňu. Prvých päť tried tzv. „ľudovej
školy“ som sa učil v tejto budove. Učila nás p. učiteľka Amálka Val-
lová – prísna, ale spravodlivá. Po vojne bolo všetkého nedostatok.
V každej triede boli veľké kovové „kachle“. Povinnosťou nás žiakov
bolo v zime vždy ráno doniesť niekoľko polienok dreva na kúrenie.
Neskôr už kapacita školy nepostačovala. Za potokom, nie ďale-
ko od terajšieho obecného domu v blízkosti cintorína, postavili dre-
vený prízemný „barák“, do ktorého už chodili vyššie ročníky. Barák
bol nízky, ale dlhý, pripomínal železničný vozeň. Zanedlho sme ho
pomenovali – „Základná škola – rýchlik – Terchová“. Toto pomeno-
vanie mu ostalo dlho, aj keď som tam už do školy nechodil.

Tresty

Ako všetci žiaci na celom svete, aj my sme poriadne „vyvádzali“.
Zákonite nasledovali tresty. Palička bola vtedy pomocníčka učiteľa

- 162 -