Page 160 - Kronika
P. 160

Miro Blaha spomína
                 často do tejto chaty chodievali. Podľa rozprávania rodičov som v tom
                 veku nebol veľký jedák. V tom čase panovala mienka, že dieťa je
                 vtedy zdravé, keď je trochu „pri sebe” radšej tučnejšie ako chudšie.
                 Čím viac ma mama nútila jesť, tým viac som jedlo odmietal. Bol som
                 vtedy ešte jedináčik a pravdepodobne som bol trochu rozmaznaný.
                    Na Šaradínovej chate, vo veľkej spoločenskej miestnosti a záro-
                 veň jedálni bol na čelnej stene ústredný motív – medvedia kožušina
                 s vypchanou obrovskou hlavou. A strašiak bol na svete. Keď nebu-
                 deš jesť dáme medveďovi, alebo dokonca dáme ťa medveďovi. Ro-
                 dičia zistili, že strašiak – medveď, či už z tejto príčiny, alebo to bolo
                 zdravým horským vzduchom – na mňa zaberá. Stačilo vraj teda, už
                 aj doma postrašiť ma pri jedle medveďom a môj apetít narastal.
                    A pointa tohto príbehu? Tá sa viaže na odchod nemeckých vo-
                 jakov z terchovskej doliny. Jedno z posledných nákladných áut s vo-
                 jakmi malo na kabíne nad šoférom rozprestretú medvediu kožušinu
                 s obrovskou vypchanou hlavou.
                    Nielen Rusi, ale aj Nemci si vedeli odniesť dajaký ten suvenír.


                 Kapitulácia

                    Ďalšia osobná spomienka, ktorá mi utkvela v pamäti. Po ukon-
                 čení vojny a po bezpodmienečnej kapitulácii nemeckých vojsk a ich
                 spojencov ôsmeho a deviateho mája 1945 konala sa aj kapitulácia
                 zajatej rumunskej vojenskej jednotky na terchovskom námestí pred
                 školou. Okolo osemdesiat rumunských vojakov bojujúcich po boku
                 Nemcov,  na  čele  s  dôstojníkom,  napochodovalo  pred  školu,  na
                 povel  urobili  vľavo  bok  a  čakali  na  príchod  veliaceho  sovietskeho
                 dôstojníka.  Veľmi  dobre  si  pamätám,  aký  boli  zúbožení,  neumytí,
                 hladní, zavšivavení a smutní v potrhaných uniformách. Na tvárach
                 a najmä v očiach sa im zračila únava, úľava i obava. Únava bola po-
                 chopiteľná, úľava zase preto, že sa dočkali živí konca vojny a obava
                 z budúcnosti. Obava bola opodstatnená. Čakal ich dlhý pochod do
                 zajateckých táborov,  možno až na Sibír. Nevedeli veru, kedy a či
                 vôbec sa niekedy dostanú domov. Ako už teraz vieme, podmienky
                 v zajateckých táboroch boli veľmi kruté, percento navrátivších voja-

                                            - 160 -
   155   156   157   158   159   160   161   162   163   164   165