Page 238 - Kronika

Mária Palčovičová spomína
sku. Zrazu vyskočili na nás maďarskí vojaci s puškami. Zastali sme
a začali sme sa dohovárať. Keby boli správnymi vojakmi, tak nás
mali postrieľať. Po krátkom rozhovore sme sa skamarátili, naši aš-
piranti im ponúkli čsl. cigarety a oni nám zas maďarské. Za ten čas,
čo fajčili, som im obzrel pušky. Chudáci, mali staré válečné karabí-
ny. Teraz, nie od strachu, ale podľa skutočnosti vidím, že sme mali
šťastie a prežili sme. Keby to bolo naopak a aj keď nevedomky by
prešli k nám, tak by isto žiaden z nich už neuvidel Magyárorságh.
S našimi četníkmi sme debatovali a oni nám hovorili, že určite nemali
náboje, lebo by nás isto postrieľali. Z toho vidno, aké je to vojsko
úbohé a ešte úbohejšie vystrojené...
Keď sme chodili na dovolenky na Balatón, a stretali sme žandá-
rov, otec ich vždy ľutoval a hovoril, že nosia iba prázdne púzdra na
zbraň, lebo Rusi im po 1956 roku dovolia nosiť iba obušky. A aby to
tak nevyzeralo, v púzdrach si nosia slaninu na desiatu...

August 1968

V 1968 roku som bola štvrtáčka na LFUP v Olomouci a v auguste
som praxovala v Žiline na detskom oddelení. 21. sme všetci pokojne
spali, keď zavčas ráno nám prišiel hore na poschodie Pánko pove-
dať, že nás obsadili ruské vojská. Miro v tom čase spával v jedálni
a oponoval mu, že to vysielajú nejakú hru, lebo sa oslavuje SNP.
Pohľad z okna nás rýchlo vrátil do reality plnej strachu zo za-
čínajúcej vojny. Delá z Dubňa mierili na mesto, po uliciach hrmeli
tanky, ľudia splašene pobiehali a obliehali obchody s potravinami.
Alo bol chorý a býval na Veľkej Okružnej v nemocničnej slobodárni.
Otec ma zobral a šli sme ho pozrieť a zároveň sa dohovoriť o svad-
be. Ak by bola vyhlásená vojna, bol by nás Pánko zosobášil pred
jeho narukovaním. No, nič také sa nedialo a tak sa Alo išiel liečiť do
Varína a ja do nemocnice pracovať. Cestou som mala veľkú zábavu,
lebo ľudia už stihli popísať po uliciach a domoch heslá, vyzývajúce
našich „BRATOV“ k odchodu domov. Pri hasičoch oznamovali „Brež-
nev, Chruščov, Kosigin – všetko jednej suky syn“. Hneď vedľa hrom-
žilo „Mor ho ! Rusa divokého“. Na pozdvihnutie mysle znelo: Dubček,

- 238 -