Page 240 - Kronika
P. 240

Mária Palčovičová spomína
                 ozubené transportéry a autá. Ja a moja kamarátka Eva Kudličková
                 – dvaja  najväčší  bojkovia,  sme  sa  rýchlo  vytratili  a  uháňali  sme
                 na intrák. Ostatných rozohnali obuškami, kto sa bránil, toho zatkli
                 a o viacerých sme viac nepočuli. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že
                 naši podgurážení spolužiaci prehodili z mosta do Moravy dve autá
                 s nejakými šaržami.
                    Všetky tieto incidenty mali dohru pre náš štvrtý ročník, lebo nikto
                 z  nás  neurobil  na  prvý  termín  skúšku  z  neurológie,  ktorú  skúšal
                 p. prof. Hrbek a dokazoval nám, že voly sme my a nie on.
                    Napriek všetkému sa v Olomouci dobre študovalo...


                 Jubileá

                    V našej rodine sa všetky okrúhliny náležite oslavovali. Najkrajšie
                 bývali v Grande, kde nás už personál bral ako svoju rodinu. Príprava
                 miestnosti a stolov bola vždy „in”. Hostí bývalo aspoň 60. Po úvod-
                 ných oficialitách, ktoré nie raz boli spestrované pekným programom
                 či už detí, alebo dospelých, po dobrej váre a ochutnávke dolniackych
                 vín sa rozprúdila živá a neviazaná zábava. Bavil sa každý s každým,
                 ale najkrajšie bolo, keď Alo zobral harmoniku (klavír) a pod Miňovou
                 taktovkou sa začali spievať piesne od výmyslu sveta. Končiace slo-
                 vo bolo začiatkom novej piesne. Veľmi by som si priala, aby si Miňo
                 raz našiel čas a všetky tie piesne nám napísal. Zábavné boli aj „Za
                 cisára pána a jeho rodinu”, alebo „Martine, Martine, čo ti kúpil otec
                 v Žiline“. No, nezabudnuteľné bolo trio Vlado, Miňo, Rudo keď spie-
                 vali starosloviensky Otče náš. Ľutujem, že ho už nikdy nebudeme
                 počuť, ale dúfam, že Rudo tam Hore, kde teraz je, ho za doprovodu
                 môjho Ala spieva Pánovi.
                    V jednom rohu miestnosti bývali súdky s vínom. Okolo nich sa
                 zväčša  grupovali  páni,  ktorí  víno  degustovali,  popíjali,  spievali  si,
                 familiárne sa držiac kolo krku...
                    Okolo  desiatej  sa  zhaslo  svetlo  a  priniesla  sa  tortová  číslica
                 s plným počtom sviečok, ktoré prezrádzali vek oslávenca a zároveň
                 skúšali, či je ešte „chlap“ na mieste. Toto číslo bolo v mojej réžii, lebo
                 som to s radosťou pripravovala a dbala som, aby číslice boli dosta-

                                            - 240 -
   235   236   237   238   239   240   241   242   243   244   245