Page 243 - Kronika
P. 243

Mária Palčovičová spomína
                  Oslava mojich 55 narodenín sa nekonala. Tri dni pred plánova-
               nou  oslavou  prepukla  Alova  choroba  záchvatom  typu  Grand  mall
               a začala naša dvojročná rozlúčková cesta.


               Oslava v zastúpení

                  Aj  v  chorobe  roky  nestoja  a  tak  sa  Alo  dočkal  šesťdesiatky.
               Bol po ožarovaní a vyzeral dobre, aj sa tak cítil, preto sme začali
               s prípravou oslavy. Tradične sme najprv pozvali spolupracovníkov
               z Martinskej nemocnice (Alo bol primárom na psychiatrickom odd.
               v Martine). Deň pred oslavou sme mali u nás doma všetko prichys-
               tané,  navarené,  napečené,  len  hostí  usadiť.  Človek  mieni  –  Pán
               Boh mení. Alov zdravotný stav sa náhle zhoršil a nebolo mysliteľné
               niekoho k nám volať. Poradili sme sa a rozhodli urobiť hostinu v Mar-
               tine, žiaľ, bez hlavného oslávenca. Spolu s Magdou sme všetko na-
               ložili do auta, na oddelení už sestričky pripravili stoly a viac ako 30
               spolupracovníkov so slzami v očiach zdvihlo poháre na jeho zdravie.
               Ja, ako jeho zástupca, som si s každým štrngla, prevzala som ako
               dar prekrásny Záborského obraz s ukrižovaným Kristom a množstvo
               kytíc. Keď som videla, ako ho mali radi, čo u šéfov býva ojedinelé,
               nezdržala som sa plaču a dosť ťažko sa mi robilo hostiteľku. S po-
               mocou všetkých som to zvládla a keď sme sa po niekoľkých hodi-
               nách rozlúčili, naložili nám do auta ešte aj fúru drobných osobných
               darčekov, ba vrchná sestra mu ešte v keramických miskách poslala
               vietnamské  jedlo  na  ochutnanie.  Alo  mal  veľkú  radosť,  ale  bol  aj
               veľmi smutný, lebo si uvedomil, že niektorých už nikdy neuvidí. Jeho
               spolupracovníkom  všetka  česť,  lebo  ho  pravidelne  s  p.  primárom
               MUDr. Kovácsom až do konca navštevovali každé dva týždne. Tie
               návštevy boli pre nás oboch balzamom a mali svoje zvláštne čaro.
               Alo už len ležal, nehovoril, ale všetko vnímal. Hovorcom som bola ja,
               on ma držal za ruku a keď som povedala niečo iné, ako myslel, tak
               ma prstami klepkal po ruke a ja som musela vymyslieť inú verziu.
               Poznala som ho dokonale a nerobilo mi problém myslieť rovnako...
                  Som vďačná každému, kto nás morálne podporil v ťažkom ob-
               dobí.

                                          - 243 -
   238   239   240   241   242   243   244   245   246   247   248