Page 241 - Kronika
P. 241

Mária Palčovičová spomína
               točne veľké, aby sa každému z nich ušlo. Veľakrát sme pomáhali
               sfukovať sviečky všetci za zábleskov fotoaparátov.
                  Občas bola taká dobrá nálada, že sme si aj riadne zatancovali.
               A hoci sme začínali na obed, končievali sme často až po polnoci...
                  Obrázok, ktorý mi ku Jojovej gratulácii nakreslil Bruno Horecký,
               (znázorňoval dámu sediacu v aute plnom f l i a š, ktorú práve zastavil
               policajt so slovami „Stojte, prekročili ste päťdesiatku!“), spustil sériu
               osláv mojej okrúhliny. Obľúbený Grand nebol v prevádzke, tak sme
               presedlali do Gastronóva. Prostredie bolo útulné, všetko pripravené
               na  jednotku.  Prvá  oslava  bola  pre  mojich  spolupracovníkov  a  ko-
               legov. Hlavný gratulant bol primár Veselý a hneď za ním sa hlásil
               o slovo  môj  prvý  primár  85  ročný  MUDr.  Vozár.  Hovoril  žartovne,
               trochu si aj vymýšľal, daroval mi tri ružové karafiáty, vybozkával ma
               a spokojne si sadol za vrch stola. Ostatní mi postupne gratulovali,
               obdarovali  ma  krásnou  súpravou  z  ružového  porcelánu,  postavili
               sme sa k stolu a zaspievali mi Živio... Počas spevu p. prim. Vozár sa
               pre niečo zohol pod stôl. Kolegyňa sediaca vedľa neho mu chcela
               pomôcť a zistila, že nedýcha. Okamžite sme volali záchranku a za-
               čali sme s dýchaním z úst do úst. Záchranka, ako vždy pri zdravotní-
               koch, prišla až o 3⁄4 hodiny, aby skonštatovali smrť. Bola to sekundo-
               vá smrť – embólia. Alo s prim. Veselým mali neľahkú úlohu oznámiť
               to  jeho  manželke  a  dcére,  tiež  očiarke.  My,  ostatní  v  poriadnom
               šoku sme nevedeli, či sa rozísť, alebo smutne oslavovať. Primár to
               rozriešil slovami „aj smrť patrí k životu, ktorý ide ďalej a smrť medzi
               kolegami je symbolická a krásna“.
                  Toto  malo  ešte  dohru.  Jediná  dcéra  p.  primára  sa  nechcela
               uspokojiť s vysvetlením a po pohrebe si ma zavolala a vyzvedala, či
               sme ho nejako nerozčúlili, či sa pre niečo nenahneval a pod. Bolo to
               nepríjemné a nevedela som jej dokázať, že sa ozaj cítil dobre. Ala
               napadlo a vyvolal fotografiu, ktorú nám urobil pri gratulácii. Obidvaja
               sme na nej vysmiati, šťastní a bolo to 4 minúty pred smrťou.
                  Samozrejmé, že sa toto rozchýrilo aj medzi pacientami. Nevedeli
               síce o koho sa jedná, ale veselo klebetili, že ho tá doktorka nemala
               rada a otrávila ho.
                  Aj to sa stáva.

                                          - 241 -
   236   237   238   239   240   241   242   243   244   245   246