Page 77 - Kronika
P. 77

Michal Kapasný spomína
                  Vtedy  z  Ukrajiny  priniesol  pieseň,  ktorá  sa  nám  veľmi  páčila.
               Naučil som sa ju a tiež ju dodnes spievavam. Je to ťahavá lyrická
               pieseň:
                  „Jamščik neganej lošadej, mne net kuda boľše ľubit,
                  mne net kamu boľše spešit, jamščik neganej lošadej.
                  Kak skučno tumano krugom, tomin bizatraven moj puť,
                  a prošlaje kazeč jasno, tomin za bolevšuju gruď.
                  Jamščik neganej lošadej.

                  Zádumčivá  melódia,  jej  prednes  Pištom  a  cudzia  reč,  vyvolali
               v  nás údiv a táto chvíľa sa mi hlboko vryla do pamäti.
                  Keď hovorím o nás, išlo o Vlada, Ruda, Joja a mňa. Boli sme
               pyšní, že máme takého uja. Veľa k tomuto postoju dodávala i parád-
               na dôstojnícka uniforma. V mojom detskom a chlapčenskom období
               uniforma  hovorila  chlapcom  veľmi  veľa.  Boli  sme  v  stálom  styku
               s  ňou, pretože sme sa stali deťmi vojny. Hmlisto si pamätám na uni-
               formu Tivadar báčika, ktorý odchádzal, myslím v roku 1938-om ako
               vojak, dôstojník Československej armády na západné hranice, kde
               bola politická snaha uchrániť štát pred vstupom nemeckej armády
               do Československa. Pamätám si na búrlivé roky 1938 – 1939, keď
               četníci, ktorí boli na varínskej četníckej stanici – tak sa vtedy táto
               budova žandárskej stanice, naproti hostinca u Bučku, volala, strie-
               ľali do varínskych mládencov a chlapov, ktorí spontánne realizovali
               revolučný rozbroj aj vo Varíne. Moja mama sa išla pozrieť cez dvor,
               čo sa deje, keď začula krik a hurhaj na našom vŕšku a práve vtedy,
               keď otvorila bránku na dvore, jeden žandár vystrelil na utekajúceho
               Varínčana,  menom  Šaňa  Koštiaľa.  Guľka  prefŕkla  len  úplne  tesne
               popri maminej hlave. Táto revolučná nálada sa dotkla i blahovského
               prostredia a zažil som i príhodu v súvislosti s touto situáciou. Lolo
               mal možno 16 – 17 rokov. Určite ho ovplyvnila psychóza mladých
               ľudí. Viem len toľko, že som bol pred Blahovým domom a teta Hanka
               aj so starou mamou boli rozčúlené nad ním, pretože vybehol hore
               schodmi na poschodie, kde mal starý apa uložené f l i n t y, zobral
               z  nich jednu a pribehol von, že vraj aj on ide bojovať. Samozrejme,
               že sa podarilo jeho chlapecký úmysel zastaviť.

                                          - 77 -
   72   73   74   75   76   77   78   79   80   81   82