Page 49 - Večerné rozprávky 1.

„Môžem ti ju predať, ale lacná nebude. Si žobrák, tak si pe-
niaze nechaj a ja ti ešte vyplatím, a to dvadsať úderov na päty!“
Kráľ sa ošíval, ale túžba po píšťalke a odplate Jankovi bola
silnejšia. Ľahol si na brucho, vystrčil päty a Janko mu svižkým
prútom vyplatil sľúbené údery. Kráľ sa zvíjal v bolesti, v duchu
Jankovi prisahal pomstu, krvopotne sa na boľavé nohy postavil
a už naťahoval ruku po píšťalke. Janko mu ju dal. Kráľ otvoril
plátenú tašku, odomkol trezor, vložil doň píšťalku a zamkol na
dva západy. Tašku si dal pod pazuchu a stískal ju ako najväčší
poklad. Po príchode na zámok zvolal sluhov, radcov a princeznú
so slúžkou a pred nimi pomaly odomykal trezor. Ako pozerá, tak
pozerá, ale píšťalka v trezore nie je. Vôbec si nevšimol, kedy
zmizla. „Ten pastier musí zomrieť!“ – rozhodol. Ozbrojenci vtrhli
do maštaľky, bez vysvetľovania chytili Janka a hodili ho kráľovi
k nohám. „Zajtra ti kat zotne hlavu, ak mi nevysypeš plné vrece
pravdy!“ – zasmial sa kráľ a už sa tešil, ako sa zbaví šuhaja a
stane sa majiteľom jeho píšťalky. Janko zvesil hlavu a prijal krá-
ľovo rozhodnutie.
Na druhý deň na hradnom nádvorí sa nedalo pohnúť pre
množstvo ľudí. Niektorí odsúdenca ľutovali, iní zas pritakávali,
že tak mu treba. Kat si brúsil sekeru a Katka, ktorej sa Janko pá-
čil, si utierala zásterkou slzičky. Kráľ, princezná, jej slúžka, rad-
covia a sluhovia sedeli na vyvýšených miestach. Stráž priviedla
odsúdenca, ktorý si niesol pod pazuchou staré roztrhané vrece.
„Daj si pozor, máš v tom vreci dieru, aby ti tá tvoja pravda z nej
nevypadla!“ – smial sa kráľ. Janka postavili ku katovi a on si po-
ložil vrece na pripravený popravčí klát. „No tak začni!“ – prikázal
kráľ. „Som chudobný človek a vybral som sa do sveta.“ „No, to
je pravda“ súhlasil kráľ. „Stal som sa pastierom zajacov u pána
kráľa a pásol som ich presne podľa jeho želania. Nestratil som
ani jedného.“ „To je tiež pravda“ – prikyvoval kráľ. Janko pokra-
čoval: „Raz popoludní prišla za mnou slúžka ctenej princeznej a
chcela odo mňa moju píšťalku. Predal som jej ju za 100 zlatých.
Tu sú – a vytiahol ich z vreca. Slúžka zbledla, ale kráľ pritakal, že
aj to je pravda. „Moja píšťalka však uletela a vrátila sa ku mne.
- 48 - - 49 -