Page 95 - Staré Zlaté Časy

sviatosti. S bolesťami chodil od jedného doktora k druhému, jeden radil to, druhý ono, do
kolena mu neustále pichali a vyberali z neho „vodu“. Kolená boli opuchnuté, červené a boleli
pri pohybe aj dotyku. Žiaden liek nepomáhal. Raz večer zazvonila na dvere stará ženička.
Spýtali sme sa jej, čo si praje. Jej odpoveď nás riadne prekvapila. „Chcem vyliečiť pána
kanonika“. Rozbalila bielu plachetku a podávala nám malý hrnček plný nejakej páchnucej
masti. Všetci sme sa veľmi nedôverčivo na hrnček dívali a ženička pokračovala. „Musíte pevne
veriť, že liečba bude účinná.“ Obrátila sa na moju ženu a pokračovala. „Natrite mu obidve
kolená touto masťou. Zabaľte ich bielou plátenou handričkou. Očistite 2 väčšie zemiaky,
postrúhajte ich a zabaľte do ľanovej bielej utierky. Priložte na namastené kolená a nechajte
pôsobiť celú noc. Opakujte aspoň 1 týždeň. Už na tretí deň budú kolená bledé a opuch zmizne.
Za týždeň si ani nespomenie, že ho niekedy kolená boleli.“ „Preboha, čo je to za masť?“ –
nedôverovala moja žena. „ Je to vzácna masť, masť borsučia“. A ženička sa vyparila tak rýchlo,
že sme sa jej nestihli ani poďakovať. Rozhodli sme sa dať na „babskú radu“ a vyskúšali ju. Po
dvoch dňoch bolo viditeľné zlepšenie a po týždni Pánko chodil zasa ako mladík. Z toho plynie
poučenie – niekedy aj babské rady sú účinnejšie ako doktorské. Odvtedy sme vždy mali
odloženú borsučiu masť, pre strýčka príhodu...

V L A D K O Č E Č E R

Pamätáte si chlapci moji, ako sme chodievali navštíviť Darinku z Čadce na jej
chate v Košiciach? Nejedná sa o veľkomesto Košice, ale malú osadu pri Čadci. To je tam, kde
váš pes Mondy (krásny veľký slovenský čuvač) ušiel a zahnal celé stádo oviec pastierovi až do
druhej doliny. Chata, hoci bola stará, bola perfektne udržiavaná a v obrovskej záhrade sa dalo
dobre posedieť pri krbe, či ohnisku. Tak táto Darinka, naša neter, od samého malička všetky
prázdniny a sviatky trávila u nás v Terchovej. Vyrástla z nej krásna slečna, za ktorou sa obzeral
nejeden chlapec. Vždy si ju predstavím pred klavírom, ako hrá pesničku „Čo srdce nečušíš,
prečo stále len spievaš, o Šaňkovi milom“. Šaňo bol jej študentská láska. Keď mala 19 rokov a
zas bola u nás na prázdninách začala sa stretávať s našim obvodným lekárom MUDr.
Vladimírom Čečerom. Netrvalo dlho a zasnúbili sa. Vladko bol od nej o 14 rokov starší a
povahou bol jej pravý opak. Ale bol to jeden z najlepších doktorov, príjemný a milý človek.
Svadbu mali v Rožňave, kde bývali jej rodičia. Vaša mama mala iba 7 rokov a bola
z nej krásna družička. Spomínam si na dvoch 12 ročných chlapcov, Mira a Tomáša, ktorých
nechali počas svadobného obradu v kostole doma, aby strážili pripravenú svadobnú tabuľu a
pomocný personál. Keď sme sa vrátili, Mirko ako tak stál na nohách, ale Tomáš ležal na stoličke
a spal pokiaľ ho nezobudili alkoholické výpary nútiace ho dať alkohol von. Chlapci skúšali silu
alkoholu, ktorý už bol ponalievaný do pohárov. Vraj odpili z každého trošku. Nuž, čo nevieš,
to nerob.
Podobnú príhodu som počul od nášho hrobára, ktorý veľmi rád išiel navštíviť
„Márnicu“ nie však budovu pre mŕtvych, ale krčmu oproti cintorínu. Jeho manželku to veľmi
hnevalo, a tak sa raz vybrala za ním. Sedel s kumpánmi a popíjal, keď počul ženin krik. Chytil
ju za ruku a prinútil sadnúť. Objednal jej jeden rum, potom ďalší a ďalší. Keď vypila ešte jeden,
začalo jej byť veľmi zle. Manžel jej poučne povedal: „Vidíš, nie je to med lízať, a ty mi budeš
ešte závidieť“. Odvtedy mal od nej pokoj. To sem samozrejme nepatrí, ale napadlo ma to.

93