Page 32 - Staré Zlaté Časy

Za zmienku hádam stojí, ako nám na faru naša budúca nevesta doniesla celú misu
vyprážaných žabích stehienok. Naše ženy sa s odporom stiahli, ale Pánko, Janko Michalička
a ja sme ich schuti obhrýzali. Neplánovane do kuchyne vošiel p. kaplán Slovák a keď zistil, čo
je na mise, natiahlo ho a utekajúc vyhrážal sa Magde, že ju viac dnu nepustí, ak ešte raz túto
špecialitu prinesie.
Doma nás bolo sedem detí a tak mama musela vedieť aj z mála urobiť dostatok
jedla. Ryby robila na veľa spôsobov, ba spracúvala ich aj tak, aby sa dali jesť v čase, keď sa
nesmeli chytať. Maličké rybičky sušila v rúre a odkladala do päťlitrových fliaš. V zime sa jedli
buď len ako sušená pochúťka, alebo z nich varila polievku. Vždy nám to veľmi chutilo. Keď
sme bývali v Terchovej, básnil som, aká to bola dobrota, a tak sme rybičky nachytali, nechali
niekoľko dní čistiť vo vode a začali sme v rúre sušiť. Ešte teraz ma striasa od hrozného zápachu,
ktorým sme zamorili celú faru. Vyhodili sme ich, ale zápach sa úporne držal dobré dva týždne.
V rodine mojej ženy niečo také nepoznali, ba ani v rodinnej škole sa o sušení malých rybiek
neučili. V tom bola špecialistka iba moja mama, a ja dodávam „neučený majster, hotový kat“.
Postupom času sa zo mňa stal vychýrený rybár. Mal som pochodené všetky potoky,
vedel som, pod ktorým kameňom, alebo v ktorej bystrinke sú najkrajšie a vždy som chytal iba
„správnu mieru“ a množstvo podľa potreby. Nemal som rád rybárov, ktorí vyťahovali všetko,
surovo ryby zabíjali, ničili potoky aj okolie zbytkami rýb. Ja som vždy po vypitvaní zbytky
zabalil do lopúchov, vykopal jamu a tam som ich zahrabal.
Už som raz spomínal nášho profesora Adamku, ktorý nerešpektoval žiadne písané
i nepísané zákony rybárčenia, chodil tam kde sa nesmelo, chytal všetko, ba aj zákaz loviť viac
ako 3 ryby, vôbec nebral do úvahy. Bol neželanou vydrou...
V Terchovej, v tridsiatych a v začiatkoch štyridsiatych rokoch, boli nádherné
poľovačky a rybačky. V čistých potokoch plných pstruhov, lipňov, rakov mohli chytať iba
členovia Žilinského rybárskeho spolku. Predsedal náčelník Jesenský, starší, pomalý pán,
ktorému rybky vždy kývali chvostom. Členovia boli samá žilinská honorácia – notár Janček
a jeho dvaja synovia, Ivan a Mikuláš, ktorý bol primárom na úrazovke v žilinskej nemocnici,
profesor Adamko, Dr. Comorek a Dr. Gavalec, niekoľko právnikov, obchodníkov a starý
varínsky pán farár. Síce to sem nepatrí, ale keď sa spomenie doktor Comorek, okamžite vás
napadne, čo sa o ňom v meste hovorí, že pre svoju „výšku“ je jediný doktor, ktorý neciká do
umývadla. Fuj! Dúfam, že to nepočuje moja žena, tá by ma zjazdila...
Byť členom spolku bola veľká česť a stať sa ním sa dalo iba ak niekto zomrel,
alebo sa odsťahoval. Mali sme aj vymedzený rajón – od starej fary, kde bol sútok Bieleho
Potoka a Vrátňanky až dole po Varínku. Boli určené pravidlá, ktoré každý člen musel do-
držiavať. Dokonca bol stanovený tzv. ochranca rýb. Dlhé roky túto funkciu zastával kostolník
Vallo a po ňom ju prevzal jeho syn Viktor Vallo, tiež kostolník. Vrátňanka bola pre nás do určitej
miery tabu, lebo patrila grófke Majlátke s právom loviť iba pre ňu a jej rodinu.. Ja som sa tam
dostal veľmi často ako jej čestný hosť. Bol som považovaný za najlepšieho rybára, ale bolo to
preto, že som vstával veľmi zavčasu, v kancelárii som urobil všetko potrebné a ako prvý som
začínal v potoku pri starej fare. Ale vždy som dodržiaval: „najprv práca, až potom zábava“.
Zväčša som chytal na mušku, ale niekedy boli ryby prieberčivé, mušku ignorovali a musel som
chytať na červíkov. O červíkov sa mi vždy postaral niektorý chlapec, ktorý z brehu sledoval,
ako mi to ide. Terchovskí chlapci boli ešte lepší rybári ako ja. Nepotrebovali žiadne povolenie,

30