Page 27 - Staré Zlaté Časy

Fara bola krásna a veľká. Na poschodí bola naša spálňa a malá izbička, kúpeľňa,
Pánkova spálňa, Slovenská izba a hosťovská. Širokými schodmi sa schádzalo dole, kde boli
dve jedálne oddelené veľkou kanceláriou. Pri vchode bola kuchyňa so špajzou, toalety a dve
hosťovské izby. V jednej býval fráter Jozef Mičo a v druhej od novembra do začiatku mája
Pánkov otec – báči.
Bývanie bolo zabezpečené, ale s prácou to bolo horšie. Všade som bol nežiaduci
živel. Nakoniec ma zamestnali v kameňolome. Robil som poctivo dvanásť až štrnásť hodín
denne. Svaly mi zocelili a zvykal som si na myšlienku, že už nepracujem hlavou, ale rukami.
Asi po mesiaci mi dali výpoveď. Dôvod – snažím sa votrieť medzi pracujúcu triedu a rozvrátiť
ju. Zas som začal obiehať a hľadať zamestnanie. Uchytil som sa ako lesný robotník. Sadili sme
stromčeky, rezali drevo, kosili v rúbaniskách. Snažil som sa. Veď v týchto horách kedysi bol
lesníkom môj starý otec Matúš Blaha a tu sa narodil môj otec. Po týždni som dostal výpoveď.
Dôvod – naschvál pracujem dobre, aby som znemožnil pracujúcu triedu. Bolo mi na zúfanie.
Žena doma nariekala, financií nebolo a ja som zas obiehal a prosíkal kde koho o prácu. Stavali
sa Kovohuty v Istebnom. Tam ma zobrali. Niekoľko mesiacov som každé ráno o pol štvrtej
sadal na bicykel a cez Rovnú horu uháňal do práce. V zimných mesiacoch bicykel nebol dobrý
dopravný prostriedok, a tak som si našiel v ubytovni podnájom. Menej som sa nabehal, ale bol
som bez rodiny...
Po čase si niekto všimol moje schopnosti a spravili zo mňa náborára. Chodil som
po Slovensku a zháňal som pracovníkov pre Kovohuty. Stretnúť doktora, profesora, učiteľa,
inžiniera ako sa oháňa lopatou nebolo zriedkavosťou. Vládla robotnícka trieda a každý, kto mal
vzdelanie bol podozrivý. Mnohým som takto pomohol dostať sa z mizerne plateného miesta.
Raz som robil nábor niekde v okolí Sučian. Stretol som tam mladé dievča z Oravy, ktoré sa
snažilo zamestnať, ale odvšadiaľ ju vyhnali pre zlý kádrový posudok jej otca. Hľadali sme
sekretárku. Otca som poznal a tak som jej kádrový materiál trošku pozmenil. Odpracovala rok
a pekne ju ohodnotili, a tak mohla podať už na svoj posudok a meno manžela žiadosť do školy.
Stretol som sa s ňou, keď vnúčik Peťko bol prváčik a ona bola jeho učiteľka. Prekvapila ma, že
si ma po toľkých rokoch pamätala a srdečne ďakovala. Že niekto poďakoval za pomoc, to bola
rarita. Zvykol som si, že za dobro sa mi vždy zlým odplácali...
Ku koncu vojny sa vrátil do Terchovej Mišo. Robili si z neho posmech, že v
Argentíne, kde sa zatúlal, naháňal cigánky a po návrate sa z neho stal zanietený komunista. Ale
smiech každému zamrzol na ústach, keď sa Mišo ujal moci. Vysoké dávky kontingentu nevládal
platiť nik z maloroľníkov. Dve krásne pekárne, ktoré zásobili nielen Terchovú, ale aj jej okolie
vynikajúcim chlebom, sa zrušili a chlieb sa dovážal z mesta. Dovtedy nepoznané rady sa začali
tvoriť aj dve - tri hodiny pred plánovaným príjazdom áut. Ak si tam nestál, nič si nedostal, lebo
kapacita bola tak pre pol dediny. No, najhoršie bolo, keď sa začalo podľa sovietskeho vzoru
rušiť maloroľníctvo a zakladali sa JRD. Mišo s príslušníkmi chodili z dom do domu a najprv
podobrotky prehovárali sedliakov, aby dobrovoľne vstúpili do družstva. Vstupovali iba tí, čo
nič nemali. A tak sa pristúpilo k represáliám. Kto mal deti niekde na strednej, alebo vysokej
škole, tak ich vyhodili a okamžite zaradili k lopate. Dávky kontingentu sa zvyšovali do takých
rozmerov, že nebolo z čoho žiť.
A takto postupne prinútil všetkých odovzdať svoj majetok pod spoločné
hospodárenie. Kone dali na bitúnok, lebo boli buržoázny prežitok. Kravy chátrali v spoločných

25