Page 31 - Staré Zlaté Časy
P. 31
Žiliny, dal na starosť konduktorovi, aby ich tam vysadil. Marika s najstarším chlapcom mali za
úlohu v Žiline nájsť autobus a dopraviť sa do Terchovej. Zvládli to hravo, len doma sme im
nechceli veriť, že Pánko musel ostať v Trenčíne a oni prišli sami. Obdivovali sme Pánka, že aj
v takejto situácii sa dal deťom nahovoriť a odfotil auto zachytené v konároch.
Raz do týždňa sa kancelária na fare premenila na kinosálu. Pánko si kúpil kameru
a premietačku, zohnal pár filmových grotesiek, rozprávok a westernov. Občas premietal aj svoje
filmy. Samozrejme, že sa iba učil filmovať, a tak bývali niekoľko centimetrové, až metrové
výpadky a Pánko pohotovo vždy povedal: „Toto filmovala Marika“. Premietačka bola ozaj
originálna. Vysoká asi 30 cm, dole širšia, bol tam strojček a žiarovka, z toho vychádzala taká
tyč na ktorej boli dve malé kolieska spojené takou pružinou. Deti si posadali na zem pred
premietacie plátno a už sa ani nedýchalo, taká to bola paráda. Vôbec nevadil slabý obraz, žiaden
zvuk a sledovalo sa s napätím aj pretáčanie filmu, keď obraz bežal dozadu. Deti drukovali
„dobrým“ a „našim“, nadávali tým druhým. My sme sa bavili nielen na filmoch, ale hlavne na
divákoch a ich reakciách. Po skončení bol v kancelárii nedýchateľný daumf (smrad) a diváci sa
premenili na hercov a dej pokračoval na ulici...
R Y B Á R Č E N I E A I N É M O J E ZÁ Ľ U B Y
Už ako malý chlapec som rád chodieval s prútom, ale aj bez neho, na ryby.
Najčastejšie to bolo v Kúrskom potoku, ktorý bol nesmierne studený, ale voda bola čistá a plná
hlavne pstruhov s červenými bodkami. Chodil som po potoku a pozoroval, ako plávajú okolo
kameňov a vyskakujú nad hladinu za muškami. Chytiť pstruha potrebovalo mať iba bystré oko
a rýchle ruky. Nikdy som neznášal mojich rovesníkov, ktorí lovili ryby tak, že ich napichovali
na palice. Preto som chodil iba sám a chytal ich do ruky. Môjmu otcovi Františkovi sa to veľmi
páčilo, preto mi odrezal šikovnú lieskovú palicu, naviazal na ňu tenké lanko, na konci ktorého
visel háčik. Červíka som si už našiel sám a moja prvá udica bola na svete. Bol som na ňu
nesmierne pyšný, ale dosť dlho mi trvalo, kým som domov doniesol prvý úlovok. Otec mi
ukázal niektoré finty, aby ma pstruhy, ktoré sú veľmi bystré, nezbadali. Ukázal mi mierku, pod
ktorú žiaden pstruh nesmel byť. A tak som chytal... Konečne povrázok mizol vo vlnkách a mne
sa podaril prvý úlovok! Ale chyba! Pstrúžik bol malý a ja som mu musel opatrne vybrať
z papuľky háčik a pustiť ho na slobodu. Otec ma utešil a poučil, že ryby sa radi zdržiavajú na
rovnakom mieste, a tak si musím aj toto miesto uložiť v pamäti. Okrem pstruhov sa v potoku
zdržiavali raky, ktoré neraz v nestráženej chvíli klepetá zasekli do bosej nohy, alebo do ruky,
a tak som okrem nejakej rybky nosil domov rôzne modriny.
Zavčas ráno okolitú prírodu zobúdzalo kŕkanie žiab, ktoré sa za chvíľu menilo na
ustrašený škrekot, lebo varínski a krasňanskí muži žaby chytali a zabíjali. Nemal som to rád
a ani moja mama takéto zabíjanie neschvaľovala. Varínci boli známi prípravou žabích stehienok
na rôzne spôsoby a aj ich volali „Žabiari“ a ak ich niekto stretol z okolitých dedín, miesto
pozdravu zakŕkal. No, volali ich aj „Kvačkári“, lebo pestovali kvaku, jedli ju surovú aj varenú
ako prívarok, alebo polievku. Varínci, keďže mali také pánske francúzske delikatesy, niekde
v archíve vyhrabali, že je Varín mesto a tak terchovský autobusiar Jano Mažgút vždy vo Varíne
oznamoval cestujúcim „Varín – mesto, mucha – vták!“
29