Page 31 - Staré Zlaté Časy
P. 31

Žiliny, dal na starosť konduktorovi, aby ich tam vysadil. Marika s najstarším chlapcom mali za
               úlohu v Žiline nájsť autobus a dopraviť sa do Terchovej. Zvládli to hravo, len doma sme im
               nechceli veriť, že Pánko musel ostať v Trenčíne a oni prišli sami. Obdivovali sme Pánka, že aj
               v takejto situácii sa dal deťom nahovoriť a odfotil auto zachytené v konároch.
                                   Raz do týždňa sa kancelária na fare premenila na kinosálu. Pánko si kúpil kameru
               a premietačku, zohnal pár filmových grotesiek, rozprávok a westernov. Občas premietal aj svoje
               filmy. Samozrejme, že sa iba učil filmovať, a tak bývali niekoľko centimetrové, až metrové
               výpadky a Pánko pohotovo vždy povedal: „Toto filmovala Marika“. Premietačka bola ozaj
               originálna. Vysoká asi 30 cm, dole širšia, bol tam strojček a žiarovka, z toho vychádzala taká
               tyč na ktorej boli dve malé kolieska spojené takou pružinou. Deti si posadali na zem pred
               premietacie plátno a už sa ani nedýchalo, taká to bola paráda. Vôbec nevadil slabý obraz, žiaden
               zvuk a sledovalo sa s napätím aj pretáčanie filmu, keď obraz bežal dozadu. Deti drukovali
               „dobrým“ a „našim“, nadávali tým druhým. My sme sa bavili nielen na filmoch, ale hlavne na
               divákoch a ich reakciách. Po skončení bol v kancelárii nedýchateľný daumf (smrad) a diváci sa
               premenili na hercov a dej pokračoval na ulici...


                                               R Y B Á R Č E N I E  A  I N É  M O J E   ZÁ Ľ U B Y

                                   Už  ako  malý  chlapec  som  rád  chodieval  s prútom,  ale  aj  bez  neho,  na  ryby.
               Najčastejšie to bolo v Kúrskom potoku, ktorý bol nesmierne studený, ale voda bola čistá a plná
               hlavne pstruhov s červenými bodkami. Chodil som po potoku a pozoroval, ako plávajú  okolo
               kameňov a vyskakujú nad hladinu za muškami. Chytiť pstruha potrebovalo mať iba bystré oko
               a rýchle ruky. Nikdy som neznášal mojich rovesníkov, ktorí lovili ryby tak, že ich napichovali
               na palice. Preto som chodil iba sám a chytal ich do ruky. Môjmu otcovi Františkovi sa to veľmi
               páčilo, preto mi odrezal šikovnú lieskovú palicu, naviazal na ňu tenké lanko, na konci ktorého
               visel háčik. Červíka som si už našiel sám a moja prvá udica bola na svete. Bol som na ňu
               nesmierne pyšný, ale dosť dlho mi trvalo, kým som domov doniesol prvý úlovok. Otec mi
               ukázal niektoré finty, aby ma pstruhy, ktoré sú veľmi bystré, nezbadali.  Ukázal mi mierku, pod
               ktorú žiaden pstruh nesmel byť.  A tak som chytal... Konečne  povrázok mizol vo vlnkách a mne
               sa podaril  prvý  úlovok! Ale  chyba!  Pstrúžik  bol  malý  a ja  som  mu  musel  opatrne  vybrať
               z papuľky háčik a pustiť ho na slobodu. Otec ma utešil a poučil, že ryby sa radi zdržiavajú  na
               rovnakom mieste, a tak si  musím aj toto miesto uložiť v pamäti.  Okrem pstruhov sa v potoku
               zdržiavali raky, ktoré neraz v nestráženej chvíli klepetá zasekli do bosej nohy, alebo do ruky,
               a tak som okrem nejakej rybky nosil domov rôzne modriny.
                                   Zavčas ráno okolitú prírodu zobúdzalo kŕkanie žiab,  ktoré sa  za chvíľu menilo na
               ustrašený škrekot, lebo varínski a krasňanskí muži žaby chytali a zabíjali. Nemal som to rád
               a ani moja mama takéto zabíjanie neschvaľovala. Varínci boli známi prípravou žabích stehienok
               na rôzne spôsoby  a aj  ich  volali „Žabiari“  a ak ich niekto stretol z okolitých dedín, miesto
               pozdravu zakŕkal. No, volali ich aj „Kvačkári“, lebo pestovali kvaku, jedli ju surovú aj varenú
               ako prívarok, alebo polievku.  Varínci,  keďže  mali také pánske francúzske delikatesy, niekde
               v archíve vyhrabali, že je Varín mesto a tak terchovský autobusiar  Jano Mažgút vždy vo Varíne
               oznamoval cestujúcim „Varín – mesto, mucha – vták!“


                                                           29
   26   27   28   29   30   31   32   33   34   35   36