Page 33 - Staré Zlaté Časy

dokonca nemali udice, chytali do ruky, a vždy nachytali dostatok. Po zmene režimu bol vydaný
zákon, že nik nesmie chytiť viac ako 3 ryby a musel sa kupovať rybársky lístok na jednu sezónu.
Rybárčenie malo aj iné klady. Potoky sa zatáčali okolo príjemných krčmičiek, a to počnúc
Chvastkovou krčmou, malou v Mlynci a cez Veľkú Lúku sa došlo ku Hanuliakovému hostincu,
„Pod zelenou lipou“. Tam sme sa obyčajne postretali s Pánkom a Tónom Cingelom, dali si pár
deci dobrého vínka, ja som pil iba špric a zahrali sme si mariáš. Občas tam prišla za nami aj
moja žena s deťmi. O deti sa nám postarali Michala „Fusku“ (majiteľa) dievčatá – hlavne Hanka
a Pavlínka, ktoré spolu s matkou pekávali výborné zemiakové podlisniaky na kapustnom liste.
Veľká škoda, že počas vojny zo Zelenej lipy zostala len tá lipa a polorozpadnuté múry. Pavlínka
sa o pár rokov vydala do Brna, kde sa svojou šikovnosťou veľmi dobre uplatnila. Rybárčenie
zakončím tak, že som ryby veľmi rád chytal, rád som ich tak prírodne pripravoval a to buď
nastoknuté na palicu opekané nad ohňom, alebo zabalené v lopúchoch a pečené v pahrebe, ale
ani si nepamätám, kedy by som ich jedol. (pozn.: otec mal rád ruslíky, údenáče, pečenáče,
zavináče a ryby, ktoré ulovil, nejedol.) Nedávno som prechádzal Kúrskym potokom až na
Varínku. Videl som tam štyroch chlapcov, ktorí poznali každú priehlbinku, pstruhy a pstrúžiky
vyplašili a kameňmi dobili. Bol som zhrozený a znechutený a v duchu som hromžil na ne-
zodpovedných rodičov, ktorí nenaučili svoje deti láske k prírode a ku všetkým tvorom na jednej
strane a na druhej, že zabíjaním mláďat sa už nedočkajú ďalšieho potomstva. A tak to aj
dopadlo – rýb bolo stále menej, raci vyhynuli znečistením riek a potokov, a zo všetkých druhov
žiab zostali len malé žabky po daždi. Škoda!
Terchovská príroda v každom ročnom období mala svoje čaro. Za Slovenského
štátu sme mali poľovné lístky a chodili sme na poľovačky, ale poľovku sme brali skôr ako
turistiku, alebo zábavu, a to hlavne vtedy, keď sa k nám pridala moja žena. Pri jej mäkkej
povahe sme nesmeli streliť ani do vetvičky stromu. Páčilo sa jej v poľovníckom oblečení
s krátkym kožúškom a flintou na pleci (podotýkam, nikdy ju nemala nabitú) chodiť v hlbokom
snehu, alebo opadanom lístí. Nevadilo jej, keď niekto iný doniesol zajačika, srnca, alebo líšku.
Spracovala ich báječne. Hoci sa medvedie dlaby považovali za delikatesu, moja žena pohľad
na ne nezniesla a vždy vyhodila dlaby aj s darcom.
Každý poľovník mal svoj systém lovu. Väčšina chodila v skupinkách vysoko
v horách. Mňa môj otec poučil, že mám chodiť sám a v dolnej časti hory. Tam býva vždy najviac
zveri, ktorú nechtiac horní poľovníci ženú dole. Mali sme medzi sebou profesionálnych
poľovníkov, ako Paľo Roman, ale boli aj takí, ako Ferko Meško. Pred ním neutekala iba zver,
hoci by vôbec nemusela utekať, lebo som ho v živote nevidel nič zastreliť, ale museli sme si
dávať pozor na jeho strely my. Stačilo, že niečo šuchlo a Ferko pálil. „Ferko, veď si ma skoro
zastrelil!“ „Žeby?“ – odpovedal. Na chrbte nosil starý zelený ruksak s prišitými zajačími
labkami, aby to vyzeralo, že strelil zajaca. Jeho dcéra Ľudka, naša birmovná dcéra, bola
vychýrená tanečnica, pochodila so SĽUKom celý svet a vydala sa za operného speváka
pochádzajúceho z Varína – Paľa Gábora.
Krásne boli poľovačky u Jana Bittera na Dolniakoch. Chodili sme tam na zajace,
bažanty, prepelice, kačice a vysokú. To bola ozajstná poľovačka aj s honcami a viacerými
poľovným psami. Bolo to zaujímavé, ale vždy sa strieľalo iba toľko, koľko bolo povolené. Po
zmene režimu nám ako nebezpečným nepriateľským živlom zobrali pušky a bolo po
poľovačkách. Veľmi smutné bolo, že nám zostal poľovný pes Dožeň, krásny čierny psík

31