Page 28 - Staré Zlaté Časy

maštaliach niekde pri Kúrskej doline. Chodili sme tam a často si držali nosy pre úporný zápach
z uhynutých zvierat pohodených na ceste. Následok bol hrozný – nedostatok už aj mlieka a
mäsa.
Mišo bol vysoký muž, chodieval zväčša v sivom obleku a na hlave mal taký
kovbojský klobúk. Zrejme sa tak aj cítil, lebo bez zbrane, s prepáčením, nechodil ani na záchod.
Možno aj on vedel o nálade spoluobčanov, ktorí by ho boli najradšej poslali tam, odkiaľ prišiel,
alebo si s ním vyrovnali účty tak po terchovsky, silou. On však mal iné plány. Chystal sa oženiť.
Bral si jednu Marišku. Tá však neuznávala civilné svadby a chcela byť sobášená aj v kostole.
To sa však nezlučovalo s ideológiou Mišovou, ale čo už mal robiť, keď ju mal rád. Prišiel za
tmy na faru a prikázal Pánkovi, aby ho zosobášil, v noci, za zamknutými dverami kostola. Tak
sa aj stalo. Prišli za tmy, len oni dvaja a kostolník s pánkom, ktorí boli zároveň aj svedkovia.
Nechýbala ani „kystka“ od nevesty na klope kabáta mladoženícha, ba aj nejaký groš nechali na
oferu. Kostolníkovi aj kňazovi dôrazne pohrozil, aby to zostalo tajomstvom. Dlho aj bolo, ale
či to už vrabce začvirikali, alebo sa Mariška pochválila, neviem, ale odhalilo sa...
Ako život bežal, deti moje, všeličo sa menilo, zriedkavo k lepšiemu. Začal byť
všetkého nedostatok. Ľudia si zvykali a nikto sa neodvážil proti tomu reptať. Ba boli sme
šťastní, keď pred Vianocami sa nám podarilo v Žiline kúpiť deťom pár pomarančov, figy a
svätojánsky chlieb. O inom cudzokrajnom ovocí sme ani nesnívali. Ak sme mali predtým
kvalitné šité oblečenia na mieru, tak teraz sme ho nahradili montérkami, montgomerákmi a
kockavými košeľami, lebo slávnostné a predtým bežné denné oblečenia sa považovali za znak
malomeštiactva a prežívajúceho kapitalizmu. Krásne terchovské kroje sa postupne prestávali
nosiť, lebo „moderná mládež“ sa už obliekala po „mestsky“. Za krojmi mi bolo veľmi ľúto,
lebo vyobliekané ženy do kostola, vo vyšívaných záponkách s čepcami a šatkami, silne
naškrobenými, uviazanými do trojuholníka, to bol nezabudnuteľný pohľad. Aj menej pekná
žena v tom vyzerala krásna. Kroje si obliekali už len na slávnostné príležitosti ako bola svadba,
krštenie a neskôr pri rôznych oslavách – napr. na prvého mája sa viezli manifestujúci na korbách
nákladných áut do Žiliny, aby zaspievali pred tribúnou terchovské budovateľské piesne.
Keď som už pri prvých májoch. Spočiatku nás nehnali manifestovať, a tak sme
nabalili ruksaky a šli sme prechádzkou na Starý dvor, rozložili sme sa dole pod Grúňom, urobili
ohník, opekali slaninku, v pahrebe piekli zemiačky. Pani Romanová nám vždy navarila
vynikajúce halušky a pripravila kýšku. Ja som vytiahol zopár pstruhov a piekol som ich len na
palici, alebo zabalené v lopúchových listoch. Deti sa hrali, my debatovali, Martin vždy začal
pri ohníku spievať, a tak sme tam strávili celý deň. To bola krása!
V dvojročnom pláne sa mi podarilo vybudovať murovaný stred dediny. Zohnať
dotácie a náhrady vojnových škôd bola riadna fuška. Urobili sme maketu domu a pri povinnom
prvomájovom sprievode sme ju na korbe nákladiaku prezentovali na sprievode v Žiline.
Terchovská muzika hrala, ženy spievali, no, zožali sme veľký úspech. (Hneď nato ma vyhodili
z práce i z notariátu.) Po oslave sme rozmýšľali, čo s domčekom urobiť. Bola by ho škoda len
tak zničiť a tak sme ho zložili do farskej záhrady. Nik z nás vtedy ani netušil, koľkú radosť
urobíme hlavne mojej dcére a jej kamarátom. A to, že pretrvá veky, nikoho ani nenapadlo. Je
pravda, že Pánko ho upravil – spravil sklenené okná, ktoré sa dali otvárať, dlážku, urobil lavičky
a stolík. Žena pridala nejaký starý malý kredenc a tak to ozaj vyzeralo dobre a pre deti raj.
Chodili sa tam hrávať deti z celej dediny. Dokonca si pri domčeku urobili divadlo a Marika s

26