Page 34 - Staré Zlaté Časy

s hnedými očami, ktorý nechápal, prečo nemôže chodiť s poľovníkmi. A tak v čase, kedy ho
jeho inštinkt lákal, uháňal do hory. Nepáčilo sa to niektorému poľovníkovi, a tak mu pohodil
mäso napustené strychnínom. Dožeň dobehol domov, každému z nás sa obtrel o nohy, zaliezol
do záhrady a v kŕčoch uhynul. Všetci sme za ním smútili...
Ale príroda zostala, a tak som s deťmi chodil na rýdziky, šípky alebo lieskovce.
Najkrajšie rýdziky boli nad Sihlou smerom do Bieleho Potoka. Miškov kopec bol výborný na
dubáky, tie však boli doménou Pánkovou a našich detí. Bavilo nás, ako ich Pánko povzbudzoval
rečami: tento hríb je otecko a tak tu niekde musí byť celá rodinka, hľadajte dobre, lebo by mu
samému bolo smutno. Dobre videl, kde sú ostatné, chcel, aby ich našli deti a mali radosť...
Spomínal som, že moja žena nezniesla pohľad na medvedie dlaby. O Ružomberku,
jej rodnom meste, zlé jazyky hovoria takúto príhodu: Náhodný chodec zbadal vo Váhu nehybné
telo. Zorganizoval záchrannú akciu a záchranári vytiahli mŕtveho muža, bez rúk, ktorý
pravdepodobne už niekoľko dní ležal vo vode. Ako zákon kázal, pripravili mu pohreb, deti
niesli kvietky a na kríž napísali „Tu leží neznámy muž.“ Po niekoľkých dňoch sa vrátil domov
poľovník, mladý Hancko, s kožušinou krásneho hnedého medveďa a jeho labami. Tak sa
vysvetlila nájdená mŕtvola a ja si manželku doberám, že jednou z tých detí, plačúcou na
pohrebe za medveďom, bola ona. Čosi pravdy na tom bude, lebo aj spisovateľ Emo Bohúň
o tom písal vo svojich Zaprášených históriách.
Na každú dedinu, či mesto si ľudia vymysleli niečo, z čoho sa dalo vysmievať,
a tak trošku aj urážať. Nie raz sa strhla bitka trebárs aj za takúto pesničku: Belani, Belani,
s krivými nohami, boli by to sánky voziť Terchovianky. O kúsok nižšie sa spievalo: Lysica,
Lysica ošklivá dedina, nemajú kostela ani teho mlyna. A tak to bolo dobre, lebo každý sa hrdil
svojou lokalitou a bol ochotný sa za ňu aj pobiť...

V E Ľ K Á N O C

Veľmi rád si spomínam na rôzne sviatky, ktoré sa postupne menili a niektoré až
zanikli. Najveselší bol Veľkonočný pondelok a utorok. V pondelok polievali muži ženy
a v utorok ženy mužov. Samozrejme, že sme poctivo dodržiavali pôstnu dobu, celých 40 dní.
Pôst sa netýkal iba jedla, ale boli neprípustné hlučné zábavy, ba ani svadby sa v tom období
nekonali. Pred Veľkým týždňom som sa začal pripravovať na polievací pondelok. Našiel som
veľké vedro, naplnil vodou a vložil som doň jednu fialku. Za ten týždeň z nej bola výborná
voňavka. Obrady Veľkého týždňa sme brali s plnou vážnosťou. Viac sme sa modlili, z domov
sa neozývala žiadna hudba, nepúšťali sme rádio a zúčastňovali sme sa obradov. Na Zelený
štvrtok prestal hrať organ a zaviazali sa zvony. Miesto nich miništranti dostali rapkáče do rúk
a kostolník obsluhoval veľký rapkáč pri zvonoch. Z kostola sa ozývali smutné a tiahle piesne,
ktoré zajasali na Bielu sobotu už spolu s organom v sprievode zvonov a zvončekov ozna-
mujúcich „Pán Ježiš Kristus vstal z mŕtvych“. Obrovský sprievod nás dedinčiarov i ko-
paničiarov prechádzal ulicami po celej Terchovej. Prekrásne terchovské kroje žien i mužov sa
striedali s bielymi šatami dievčeniec. Visolajský a neskôr Vinco Patrnčiak rozospieval celý dav
a kostolník Viktor Vallo okiadzal kadidelnicou nielen Monštranciu v Pánkových rukách, ale
celý hasičský zbor, ktorý ako čestná stráž sprevádzal baldachýn. Bolo to krásne a bohumilé. Po
skončení dievky, ktoré chceli byť celý rok pekné, utekali do potoka a umývali si tvár poriadne

32