Page 29 - Staré Zlaté Časy

dvoma najlepšími kamarátkami, našimi krstnými, Boženkou Hanuljakovou a Hankou Staňovou
nacvičili program, pozvali nás dospelých a za malý príspevok nám predviedli gymnastické
cviky, zarecitovali básničky a chodili bosé po hŕbe žihľavy. Pobavili sme sa a deti získali pár
korún na zmrzlinu a kolotoče.
Farská záhrada a velikánsky dvor bol vždy plný hydiny. Žena sa dokázala obracať
a aby sme občas mali aj niečo z mäsa, tak chovala hydinu – morky, sliepky, kurčatá, zajace,
kačky a naša pýcha barany. Keď vyháňali ovečky na pašu vysoko v horách museli ísť s bačom
niekoľko hodín. Maličké, ktoré by nevládali prejsť takú vzdialenosť, vždy doniesli Pánkovi,
aby ich „schosnoval“. My sme ich malé nezabíjali, ale chovali sme ich z fľaše mliekom a väčšie
sa už samé pásli v záhrade a na jeseň z nich boli obrovské baraniská. Všetci sme s nimi
vychádzali dobre, len na ženu mali zálusk a vždy keď sa v záhrade objavila, rozbehli sa a drc –
hlavami do nej. Veru sa neraz takto prekopŕcla.
Občas medzi barancami bola aj ovečka, ktorú si vždy Marika prisvojila. Kúpala ju,
česala, dávala na krk mašľu a všakovak sa spolu hrali. Mala ju tak vycvičenú, že jej chodila
naproti do školy. Raz chceli ovečku hrajúcu sa s Marikou kúpiť do cirkusu. Ovečku, nie
Mariku. Horšie bolo, keď sa na zimu museli všetky zabiť. Robil nám to skúsený mäsiar, ale aj
tak sme museli na ten čas deti poslať ku kamarátom a vymýšľať, čo im povieme, kde sme ich
dali, ak sme nechceli dopadnúť s baraním mäsom ako so zajačím.
Zajacov sme mali okolo 30 a boli perfektní. Cez deň behali po dvore a záhrade a
večer sme mali aspoň pol hodinu na to, aby sme ich nahnali do kurína, kde spávali s ostatnou
hydinou. Keď bol u nás Pánkov otec - báči, tak sa pribral pripraviť o život jedného zajačika.
Chytil ho za uši a úderom rukou za hlavu si myslel, že ho zabije. Či už bol slabý, alebo zajac
mal tuhý život, bránil sa, kričal a deti, hoci boli v kuchyni, plakali a odvtedy nechceli žiadnu
zajačinu jesť. Ba aj báči, vidiac ich plakať nad tanierom, povedal „fene eďe meg“– (pre väčší
efekt píš ako počuješ), ani já už nemám chuťa a mój nebohý to robila taký dobrý.“
Pýchou mojej ženy boli morky. Natrápila sa vždy s nimi, lebo malé morky nesmú
zmoknúť, treba im dávať dobré jedlo, často chorejú, ba aj uhynú. Napriek tomu ich mala vždy
niekoľko kŕdľov. Raz mala obrovského krásneho moriaka. Blížili sa Vianoce a narodeninový
január. Moriak mal byť slávnostným obedom. Býval s ostatným hydom v murovanom kuríne,
ktorý sa na noc zamykal zámkom. Na štedrý deň som išiel vypustiť hydinu ja a to, čo som videl,
ma vydesilo. Zámok odrazený, pred kurínom množstvo krvi, v ktorej ležalo 8 kuracích hláv a
odseknutá prekrásna hlava nášho moriaka. Dodatočne sme sa dozvedeli, že „cudzinec“ (nie
z Terchovej) – sanitkár si takto zadovážil mäso na celé sviatky. Nič nám nebolo platné, že sme
poznali vinníka, mával totiž červenou knižkou a mohol robiť čo chcel. Žena plakala a nám zuby
klepli naprázdno.
Pod farou bola škola a hneď za ňou kultúrny dom, kde sa premietali filmy a robili
sobotné tanečné zábavy. Okolo prednej farskej záhrady bol šteblový drevený plot. Zábavy
končili okolo druhej po polnoci a pokračovali cestou domov poriadnymi bitkami. Mládenci
vedeli, že kričať nemôžu, lebo pokuty boli vysoké, a tak jediným zvukom bolo vytrhávanie
latiek z plota a ich trieštivý zvuk, keď narazili na chrbát protivníka. Ručné vyrovnávanie účtov
pretrvávalo dlhé roky a chudák plot musel mať stále nové šteblíky. Najkrajšie boli hodnotenia
svadieb „Dobrá svadba, ešte aj nevesta sa bila“. Veru, pamätám sa, keď na vozoch viezli k
doktorovi nevestu aj ženícha s nožom v chrbte – prežili.

27