Page 30 - Staré Zlaté Časy

Odskočím trochu do inej doby. V 1969 roku mali svadbu moje deti. V kostole v
Žiline a hostinu sme robili v Rajeckých Tepliciach. Deti poslali množstvo oznámení a množstvo
pozvánok. Svat Julko mal známeho v Dolnej Tižine a deti mu poslali oznámenie. Prišiel na
svadbu, nuž hosť ako hosť, vydržal až do rána. Neskôr sme sa dozvedeli ako každému svadbu
chválil „Pánska svadba, ani sa nebili“. Tak vidíte, deti moje, že naša Slovač má svoje
zakorenené zvyky a neplánuje sa ich len tak vzdať.
Bitky medzi mužmi a hlavne o ženu, to je také pochopiteľné. Ako notár som však
veľakrát musel zasahovať pre manželské bitky. Kedysi platilo, že ženu treba raz začas vytrepať,
nemusí byť ani príčina, lebo ona vždy vie, za čo dostala. Nakoniec to bolo aj legalizované, v
takom Anglicku bol dokonca zákon, ktorý dovoľoval mužom biť ženu, ale palica nesmela byť
hrubšia ako mužov palec. Smolu mala tá, ktorá mala muža s veľkou rukou a hrubým palcom.
A tak to bolo aj v Terchovej. Neraz ma prišli volať, aby som robil poriadky medzi manželmi.
Raz som si predvolal istého Jana, ktorý podgurážený vždy mlátil ženu a ona tak strašne kričala
o ratu, že sa susedia boli sťažovať. Dohováram mu „veď ju máš rád, prečo ju biješ, je mladá,
pekná, poslušná a tiež ťa má rada“. Prikývol a sľúbil, že ju už nebude biť. Bol som spokojný,
ale Hana nie. Prišla mi po pár dňoch vytknúť, prečo som sa do nich zastaral, že bez bitky to už
nie je ono, ani to udobrovanie nestojí za nič. A tak sa krik z ich dvora ozýval aj naďalej. Proti
gustu nijaký dišputát... Ale to si nemyslite, že boli iba rodiny, kde nosil nohavice muž. Bolo to
aj naopak. Mali sme sedlára, veľmi pohodlného, a tak trošku pomalého človeka. Za to jeho
manželka mala guráž za troch a tak milý sedlár často chodieval s rozbitým nosom a modrinami
na tvári. „Čože to majú, pán sedlár, na tvári?“ „Ale išiel som po schodoch a spadol som“ a jeho
susedia dodávali s úsmeškom „spadol si žene na ruku?“ Pritom to bol chlap ako Valibuk a jeho
žena z neho polovica.
Terchová bola nábožnou obcou. Po vysviacke nového kostola okolo oltára boli
miništranti aj v dvoch radoch. Každý chlapec, ktorý mohol byť miništrantom, bol na to hrdý.
Pánko sa im snažil odvďačiť rôznymi akciami. Dvakrát do roka som zabezpečil autobus a išli
sme na výlet. Dosť často sme pozvali aj miništrantov z Varína. Mali sme so sebou celé
vybavenie, kotol aj s kuchárom, mäso na guľáš, zo desať chlebov, množstvo sladkostí, ktoré
zväčša napiekli mamky. Na Oravskej priehrade sme sa previezli loďou, čo pre niektoré deti bol
nezabudnuteľný zážitok. Veď mnohé videli prvý raz hrad Oravský Podzámok, alebo boli prvý
raz v Dolnom Kubíne. Na príhodnom mieste sa urobila zastávka, kuchár varil za pomoci
mamiek a deti hrali futbal spolu s kňazmi. Organista mal so sebou „mešky“ a vyhrával.
Všetkým chutilo znamenite. Boli sme takto na Kysuciach, v Tatrách a prezreli sme si Žilinu a
okolie. Na príkaz cirkevného tajomníka, po udaní novovzniknutých komunistov z dediny, sme
dostali zákaz organizovať takéto akcie. A tak sme vymysleli, že v tichosti Pánko svojím autom
vždy zoberie niekoľko detí a predsa pôjdu na výlety...
Ohromný zážitok mali šiesti miništranti a Marika, keď ich Pánko zobral do
Trenčína autom. Hrad zvládli bez ťažkostí a vybrali sa ešte pozrieť Skalku. Auto – stará šedá
Škodovka – zaparkoval na kopci. Asi zle zatiahol brzdy, len sa otočil, už niekto skríkol „pozor“
a všetci sa už bezmocne pozerali na auto, ktoré kľučkovalo pomedzi stromy dole brehom rovno
do Váhu. Na posledných metroch sa zachytilo do konárov nejakého kríka. Vytiahnuť ho prišiel
obrovský žeriav a zaniesol ho do autodielne. Jeden dospelý a sedem detí. Najstaršie malo sedem
rokov. Ako ich dopraviť domov?! Taxíkom ich odviezol na stanicu, zakúpil lístky na vlak do

28