Page 36 - Staré Zlaté Časy

ingrediencie. Vždy sme sa pri tom nasmiali. Raz p. kaplán Slovák si poplietol túto slanú vodu
s kapustnicou a tvrdil, že sa má piť a že je to zdravé. Nedal si povedať, napil sa a bolo mu veľmi
zle. Mne, aby som náhodou neprechladol, žena varila hriatô a jedenkrát do roka mi pár po-
hárikov vlastnoručne podala k ústam. Samozrejme, že sa ušlo všetkým. Pánko nás zabával
rozprávaním, ako na Dolniakoch tlačia kapustu vo veľkom sude naraz aj dvanásti muži obutí
v gumových čižmách. Samozrejme neumytých, aby kapusta lepšie kysla. Deti, vyzbrojené
malými plechovými hrnčekmi, odčerpávali zo súdka prebytočnú tekutinu. Boli to neza-
budnuteľné chvíle. V neskorších rokoch sa už tlačilo tĺčkom a ešte neskôr v odstredivke práčky.
Na toto som už ja nebol, a tak to robievala Marika. Bola to už len robota a žiadna zábava.
Kapuste to bolo jedno a kysla tak či tak. V lete a na jeseň sme nazbierali a nasušili huby a na
Vianoce bola výborná kapustnica. Keď sa niekto divil, prečo má naša kapustnica ružovkastú
farbu, bolo to preto, lebo moja žienka pri tlačení sem tam prihodila okrúžok očistenej cvikle.

R O R Á T Y, A D V E N T, V I A N O C E

Viete, chlapci moji, vôbec čo sú a kedy sú roráty? Keby ste sa viac učili latinu, tak
by ste vedeli, že roráty sú z latinského slova rorate, čo znamená dajte rosu. Sú to adventné včas
ranné sv. omše ku cti Panne Márii a začínajú slovami Rorate coeli desuper – Rosu dajte
nebesia... A na roráty v Terchovej mám veľmi krásne spomienky. Ani sa nepamätám, že by
v decembri niekedy nebolo aspoň meter snehu. V prvú adventnú nedeľu začínali o šiestej ráno
roráty. Bolo ešte tma a my, bývajúci v Ústredí, sme s obdivom sledovali svetielka pohybujúce
sa z okolitých kopaníc. Svietili si nimi postavy zababušené do vlniakov, v súkenných kapcoch,
ktoré v zmrznutom snehu zvláštne vržďali. Boli to ľudia, ktorí hodinu i viac išli v tuhej zime,
aby zavčasu došli do kostola. Obdivuhodné! Človek sa okamžite zahanbil, že sa mu nechcelo
vstať a prejsť tých niekoľko krokov do kostola... Omše boli radostné, vystihujúce čakanie na
Ježiška. Nemám hudobný sluch, ale myslím si, že všetci Terchovci majú nadanie na spev
a využívajú ho na Chválu Božiu a robia ním radosť ľuďom dobrej vôle – to sa mi žiadalo dodať,
keď je už ten predvianočný čas.
Z piateho na šiesteho decembra v noci „chodil“ svätý Mikuláš a do okien dával
doma pečené medovníčky, po jednom jabĺčku, či oriešku. Niekoľkokrát našim deťom zahral sv.
Mikuláša kostolník Viktor Vallo. Deti ho so strachom čakali v jedálni a obávali sa čerta. Vždy
sa našiel niekto z úradu, kto rád štrngal reťazami a núkal kúsok uhlia. Marika na Pánkovu radu
robila po schodoch a po koberci svätenou kriedou kruhy, aby sa čert k nej nedostal. Mirko, o 5
rokov starší, už Viktora poznal a keď mal bozkom ruky poďakovať za darčeky, tak mu len
nosom „pošimral“ (tak hovoril Miro), ale Marike neprezradil. Stalo sa, že na Mikulášove otázky
odpovedal potichu s konštatovaním, že Mikuláš nepočuje dobre – „ako náš kostolník.“
Asi v polovici decembra sa na farskom dvore začali piecť oplátky. Pripravil sa
oheň, dlhá železná forma s motívom Vianoc a jednoduché cesto. Zväčša piekol organista, ešte
si pamätám Visolajského, ktorý používal na potretie formy včelí vosk a piekol oplátok veľké
množstvo, pre celú dedinu. Zároveň dokázal rozprávať detvákom rôzne príbehy, ktoré počúvali
s otvorenými ústami. Občas sa nejaká oplátka nevydarila a deti koštovali a oblizovali sa. To
bolo radostí!

34